Semiramidine záhrady boli dlho pre novovekú Európu stavbou zo všetkých siedmich divov najzáhadnejšou. Spisy starých Babylončanov na túto tému mlčia a antickí autori sa v opisoch záhrad často rozchádzajú. Považovali sa za výmysel, za básnický prelud. Nečudo – životopis samotnej Semiramis mal niekoľko verzií a väčšina z nich mala mytologický charakter. A nakoľko pán Koldewey, človek, ktorý Semiramidine záhrady napokon našiel, spod zeme vykopal aj celé mesto Babylon, budem sa venovať i “Filónovmu” divu v tomto meste – babylonským hradbám.
Robert Koldewey, nemecký vedec, vyštudoval archeológiu, architektúru a dejiny umenia. Vo svojich 44 rokoch dostal ponuku od riaditeľa berlínskych múzeí a 1. marca 1899 sa pustil do trosiek Babylonu. Vykopal ho za devätnásť rokov a svoje vykopávky popísal v knihe Vzkriesený Babylon.
Prvým divom, ktorý objavil, boli babylonské hradby. Akú senzáciu spôsobil tento jeho objav, sa dá predstaviť jedine po prečítaní si pôvodných, antických opisov mesta Babylon.
Hérodotos, ktorý ich videl okolo r 440 pred n. l. o nich píše: “Okolo mesta sa tiahne najprv hlboká, široká a vodou naplnená priekopa; za ňou stojí hradba, ktorá je 50 kráľovských lakťov široká a 200 lakťov vysoká… Na vnútornej i vonkajšej strane stavby postavili potom jednoposchodové veže, vždy dve a dve proti sebe a medzi týmito vežami nechali miesto pre voz so štvorzáprahom. Brán je v celej hradbe sto a všetky sú z bronzu… Vonkajšia hradba je takrečeno pancierom mesta, za ňou však stojí ešte ďalšia hradba, nie síce slabšia, ale užšia.”
Strabón ich o 450 rokov videl takto: “Babylon leží na rovine, obvod hradieb meria 365 stadií, ich šírka 32 stôp, výška hradieb medzi vežami meria 50 lakťov, výška veží 60 lakťov. Cesta na hradbe je taká široká, že sa na nej ľahko vyhnú dva vozy so štvorzáprahom.”
Diodóros ich už nevidel, a tak píše toto: “Ich šírka stačila pre šesť vozov, a ako tvrdí Ktésias Knidský, ich výška bola neuveriteľná. Kleitarchos a iní, ktorí boli s Alexandrom v Ázii, uvádzajú, že ich obvod meral 365 stadií… Podľa novších autorov boli len 50 lakťov vysoké a ich šírka stačila len pre dva vozy. Veží bolo 250… Medzi hradbami a domami bolo voľné miesto v šírke 200 stôp.” Všetci ešte svorne dodávajú, že boli postavené z pálených tehál spojených asfaltom.
V novoveku sa týmto opisom vôbec neverilo, o antických autoroch sa hovorilo, že sú neseriózni a preháňajú ako malé deti. Niet sa čo diviť – podľa Hérodota bol obvod hradieb 90 kilometrov, podľa Strabóna a Diodóra 70; ďalej, ich výška mala podľa najmiernejšieho opisu dosahovať 22 metrov a ich šírka najmenej šesť až osem metrov. Takáto hradba by do svojho obvodu pojala akékoľvek mesto sveta v tej dobe a dosahovala by výšku šesťposchodového domu, akých v tej dobe veľa nebolo. Spolu s tvrdením, že hradieb sú pásy dva, sa antickí autori “odsúdili”.
|
|
Dejepisné tabuľky tvrdia, že Babylon, ktorý Koldewey vykopal, bol z prevažnej časti do svojej podoby vystavaný za Nabukadnesara II. v období Novobabylonskej ríše (625-539 pred n. l.). Nabukadnesarovi sa prisudzuje aj dostavanie Babylonskej veže, “Hérodotovho” divu sveta, a konečne aj výstavba visutých záhrad.
Ako je to možné, veď od toho sa visuté záhrady volajú Semiramidinými, lebo ich snáď dala postaviť kráľovná Semiramis?! Nuž, ako som už spomenul na začiatku, s kráľovou Semiramis je to ťažké. Od Diodora máme dve verzie jej životopisu: jednu mýtickú, tú odpísal od Ktésia Knidského, a jednu reálnu, odkopírovanú od Athénaia.
Tá prvá začína tak, že bohyňa Derekéta s ľudskou hlavou sa zaľúbi do obyčajného muža, smrteľníka. Keď sa im narodí dcéra, zabije svojho mládenca a od dcérky ujde. Tej sa ujmú holuby, potom ju nájdu pastieri. Od nich si ju vezme dobytkársky inšpektor Sim, dá jej meno Semiramis (čiže po Sýrsky “holubica”) a vzorne ju vychová. Vyrastie z nej taká urastená dievčina, že vrchný kráľovský inšpektor Onnés sa do nej na prvý pohľad zaľúbi a požiada ju o ruku. Ona súhlasí, on si ju odvedie do Ninive a majú spolu dvoch synov. “Keďže okrem krásnej postavy oplývala všetkými prednosťami,” Semiramis si manžela omotá okolo prsta.
Rodinnú idylku naruší vojna s Baktriou. Vo vojsku kráľa Nina je aj Onnés, ale nebojuje – kráľovskí inšpektori sú od toho oslobodení. Kráľovi sa stále nedarí dobyť hlavné mesto a Onnés sa nudí. Zavolá si teda k sebe svoju ženu. Po príchode Semiramis zhodnotí stav frontu a zistí, že kráľ útočí – prirodzene – na slabšiu stranu opevnení. Tam ale protivník sústredí väčšinu svojich síl. Semiramis si vezme dobrovoľníkov a zaútočí na stranu najsilnejšiu. Nepočetných a prekvapených obrancov rozpráši, mesto dobyje. Kráľovi Ninovi sa zapáči Semiramidina udatnosť a Onnésovi ju preberie. (Ten sa z toho potom obesí.) Vrátia sa do Ninive, kde sa vezmú a neskôr majú syna Nina.
Po kráľovej smrti vládne kráľovná Semiramis. Odmieta všetkých nápadníkov a vedie dobyvačné vojny. Po debakli v Indii vládne v mieri a šťastne. Keď sa ju syn pomocou jedného eunucha pokúsi odstrániť, sama odstupuje z trónu. “Potom vyšla na balkón, premenila sa na holubicu a odletela rovno do nesmrteľnosti.”
Druhá verzia tvrdí, že Semiramis bola krásnou, ale bezvýznamnou dvornou dámou. Taktiež padla do oka kráľovi a ten sa s ňou oženil. Po nejakom čase ho uprosila, aby jej na päť dní prenechal vládu nad krajinou. V prvý deň usporiadala hostinu, čím si získala vojvodcov a hodnostárov. Na druhý deň manžela zavrela do väzenia a dala sa oslovovať ako kráľovná. Odvtedy vraj vládla až do vysokého veku a “dokázala mnohé veľké činy.” Diodóros rôzne verzie komentuje iba lakonickým: “Tak si odporujú správy dejepiscov o Semiramide.”
Semiramis však skutočne bola historickou osobou – ibaže sa nevie, ktorej vlastne patrili tie záhrady. Kráľovná menom Šammuramata panovala v rokoch 810-806 pred n. l. Hérodotos spomína jednu Semiramidu, ktorá žila okolo r. 750 pred n. l. Aj spoluvládkyňu kráľa Belocha (s veľkým B – on sa tak volal) z konca 8. st. pred n. l., Atossu, nazývali Semiramidou. Takisto je možné, že Semiramis je druhé meno Nabukadnesarovej manželky Nitoris. Všetky domnienky môžu byť rovnako správne – a rovnako nesprávne. Žiadny súveký záznam sa o Semiramide v spojitosti s visutými záhradami nezachoval.
Opäť boli antickí autori považovaní za “rozprávkarov” a opäť im nikto neveril. Opäť sa ukázalo, že antickí autori mali pravdu, lebo Robert Koldewey opäť dokázal to, čo sa pokladalo za nemožné – našiel visuté záhrady v Babylone.
Ako prvé našiel zvyšky klenieb – architektonický prvok, ktorý bol babylončanom cudzí. Vysvetlil si to tak, že ide o pivnicu, hoci bola nad úrovňou ostatných budov. Stien “pivnice” sa nedokopal. Našiel ale stĺpy, na ktorých klenby spočívali. Boli kamenné. V babylonskom stavebníctve, kde bola stavebnou hmotou temer bez výnimky tehla, skutočná rarita. Keď však našiel pozostatky po studni s trojitou špirálovitou šachtou, spomenul si na svoj koníček – históriu kanalizácie – a podozrenie, že ide o Semiramidine záhrady mu potvrdili antickí autori. V ich zväzkoch našiel, že kameň použili pri stavbe Babylonu len dvakrát – na severnej hradbe Kasru, kde ho našiel už predtým, a na visutých záhradách. Ďalej si porovnal svoje náčrtky vykopávok so Strabónovým opisom. Napokon zistil, že vtedajšie mezopotámske čerpacie zariadenia sa bez akejkoľvek redukcie dali napojiť na vykopané šachty v prastarej studni. Vtedy si bol už celkom istý, že našiel druhý div sveta – visuté záhrady kráľovnej Semiramis. Koldewey potom určil pravdepodobný výzor záhrad a podľa neho sa v rokoch 1954-1955 Iracká pamiatková správa pokúsila o rekonštrukciu, ale pre nákladnosť stavby od toho upustila.
 |
Filón pri svojom opise čerpal zo starších autorov, ktorých písomnosti sa nedochovali: “Visutou sa nazýva záhrada, ktorá má rastliny vysoko nad zemou… Predovšetkým sú tu kamenné stĺpy, ktoré nesú váhu celej stavby; ich ozdobné päty tvoria pod stavbou dvoranu, alebo kolonádu. Na nich ležia palmové trámy, oddelené od seba len úzkou medzerou… Na tieto trámy je navezená obrovská a hlboká vrstva pôdy a do tejto pôdy je zasadené… všetko, čo je očiam príjemné a jazyku lahodné. Celá táto plocha sa pred vysadením niekoľko ráz preorie a pre záhradné práce je rovnako vhodná ako hociktorá iná pôda. Tak je teda pole zorané nad hlavami tých, ktorí sa prechádzajú medzi stĺpmi pod ním… A prúdy vody prichádzajú buď z vysoko položených studní vlastným spádom, alebo silou tlaku čerpajú točitými špirálami a pohonom príslušného mechanizmu cez rúry zariadenia. Tak sa udržuje pôda stále vlhká a rastú tu rastliny s večnou zeleňou a listnaté stromy s mocnými koreňmi v prirodzenej veľkosti a sile.”