Artemidin chrám v Efeze

“Kto ho raz uvidel, presvedčil sa, že nebo a zem si tu vymenili miesta, a že svet nesmrteľných bohov sa tu presťahoval z nebies na zem.”

Filón Byzantský

Filón v žiadnom prípade neopisuje apokalypsu, ani žiadnu inú prírodnú katastrofu. Nejde ani o nijakú zásadnú lokálnu reorganizáciu božského poriadku, či uplatňovanie zvláštnych územnosprávnych požiadaviek vrtkavých antických bohov. Snaží sa len povedať to, čo v zásade tvrdia všetci autori staroveku: že Artemidin chrám v Efeze bol najnádhernejšou stavbou na svete.

Efez je aj dnes na prvom mieste: je najväčším poľom antických zrúcanín. Kedysi však bol držiteľom mnohých prvenstiev. Bol aj hlavným mestom gréckej Iónie a rímskej Ázie, i rodiskom Homéra, prvého epického básnika a miestom prvých písomných záznamov Iliady a Odysei. V Efeze sa narodil aj Hippónax, prvý satirik a Zénodos, prvý odborný literárny kritik; za filozofov je to jeden z najväčších – “temný” Herakleitos.

Podľa gréckej tradície história Efezu začala po trójskej vojne, čiže približne v 12 st. pred n. l. Vtedy tam údajne prišiel Androklos a s mužmi z ostrova Samu postavil mesto. Či to bolo vtedy a takto, je rovnako nejasné, ako Androklova identita, isté je iba to, že Efez vznikol. Po dórskom vpáde a komplikovanom usádzaní sa gréckych kmeňov sa spolu s Aténami stal hlavným kultúrnym centrom iónskej skupiny. Už v 8.-7. st. pred n. l. stál s Milétom a Halikarnasom na čele hospodárskeho a politického rozvoja gréckeho sveta. V polovici 7. st. pred n. l. tu vzplanulo revolučné hnutie, ktoré sa rozšírilo po celom Grécku a viedlo k nahradeniu aristokracie tyranidou. Za tyranidy v Efeze vznikli široké triedy a vyrástli výstavné budovy, vyčistený prístav bol spojený s morom umelými kanálmi. Ako každé grécke mesto, Efez mal aj svoje divadlo, odeón, i štadión, ale veľkolepejšie. A mal aj Artemidin chrám.

Teda – “mal”, lebo chrám stál od mesta približne sedem kilometrov na východ a jeho územie pod efezskú správu nespadalo. Ono vlastne nespadalo pod nijakú vládu. Územie chrámu bolo svojským, neutrálnym a nedotknuteľným “svätým štátom” a každý kto doň zavítal bez zbrane mal právo neporušiteľného azylu. A nielen na ľudí sa vzťahovala nedotknuteľnosť. Peržania si doň uložili zlato ako do trezoru. Herakleitos pred smrťou uložil svoje dielo O prírode na “najbezpečnejšie miesto na svete” – do Artemidinho chrámu.

Artemis pochádzala z dvojičiek; ona a jej brat Apolón sú výsledkom náhleho vzplanutia záletníka Dia pre bohyňu Létó. Héra, ešte nezvyknutá na manželove časté mimomanželské rozptýlenia, mu kvôli tomu na Olympe vyviedla slušnú manželskú scénu, ale už sa stalo. Súrodenci sa narodili na ostrove Délos v Kykladách a pustili sa do budovania svojej kariéry. Tá Artemidina bola nasledovná: najprv sa stala ochrankyňou zvierat, potom bola darkyňou vlahy a rosy, ochrankyňou lesov, hájov a polí, ako náprotivok svojmu bratovi prevzala rozdávanie mesačného svitu a napokon sa vyprofilovala na bohyňu lovu a chronickú pannu. Gréci jej dali podobu peknej dievčiny športovej postavy, oblečenej vo vysoko podkasaných prostých šatách bez rukávov, obutej do loveckých sandálov a vybavenej strieborným lukom.

Nielen Artemidina kariéra prechádzala zmenami. Akousi “predhistóriou” chrámu bola malá svätyňa s drevenou sochou. Koncom 8. st. pred n. l. svätyňu prestavali a zväčšili, k ďalšej prestavbe dochádza v polovici 6. st. V 5. st. pred n. l. sa na tomto pozemku našla spodná voda a pred Efezanmi stála výzva. Rozhodli sa postaviť Artemide chrám – úplne nový a na inom mieste.

Jeho stavbou poverili Chersifrona a jeho syna Metagena, staviteľov z Knóssu na Kréte, kde monumentálna architektúra mala tisícročnú tradíciu. Plány boli skutočne monumentálne: chrám mal byť dlhý 110 metrov, široký 55 metrov. Z každej strany ho mali v dvoch radoch obkolesovať osemnásť metrov vysoké stĺpy, spredu osem, zboku dvadsať stĺpov. Vnútorné členenie malo byť trojdielne; prednú časť malo niesť osem stĺpov, zadnú štyri a vnútornú osemnásť stĺpov plus jeden za sochou bohyne. Celý chrám teda malo niesť 125 stĺpov. Dovtedy najvyšších, aké boli použité. Efezania trvali na mramore.

Skôr než sa vystavila objednávka pre jeden z lomov, o ktorom sa rozmýšľalo, našiel sa cca dvanásť kilometrov od budúceho staveniska doposiaľ neobjavený lom veľmi kvalitného mramoru. Problém prepravy vyriešil Chersifon s veľkou invenciou. Stĺpy dal zo všetkých strán obložiť hrubými fošňami, fošne zapustil do pevných trámov, uprostred trámov dal urobiť čapy a na čapy pripevnil veľké kolesá. Na stavenisku potom stĺpy pozdvíhali pomocou žeriavov ťahaných býkmi, aj keď podľa legendy komponenty stavby dala dohromady sama Artemis (za jednu noc – ako inak).

Unikátnosť stĺpov bola nielen v ich rozmeroch a počte, ale aj v ich forme a výzdobe. Chrám sa stal prvou monumentálnou stavbou postavenou v iónskom slohu a vyhlásili ho za miesto zrodu tohto štýlu. A propos – výzdoba. 26 stĺpov stálo na podstavcoch s takmer dvojmetrovými reliéfmi významných umelcov.

Reliéfmi bol zdobený aj predný a zadný štít strechy. Tá spočívala vo výške 25 metrov a nad štítom niesla obrovské mramorové súsošie (pravdepodobne) Artemidy s lukom a jeleňom uprostred družiny nýmf. Na rohoch strechy boli štyri mramorové býky v nadživotnej veľkosti. V samotnej cele chrámu bol oltár a cédrová socha bohyne.

Na sochárskej výzdobe sa pričinili najväčšie umelecké špičky Grécka. Efez dokonca usporiadal konkurz na sochu ranenej Amazonky. Pozvaní boli Feidias, Krésilos, Fradmon a Polykleitos. Keď sochári dosochali a pozreli si výsledky ostatných súťažiacich, dali im vybrať najlepšiu sochu. Prvé miesto bolo rovnaké. Za najlepšie každý umelec považoval svoje dielo, ale za druhé najlepšie Polykleitovo. Ako hlasoval víťaz Polykleitos, sa už nepíše.

Sto dvadsať rokov trvala stavba Artemidinho chrámu. Dokončili ju Paiónios Efezský a Démetrios koncom 5. st. pred n. l. Sto dvadsať rokov je počet, na ktorom sa zhodujú všetci antickí autori. Zdá sa, že to stálo za to, keď patrí medzi sedem divov. Aj v tom sa antickí autori zhodujú. Ale snáď najväčšmi a úplne stopercentne, až je to podozrivé, sa zhodujú na dátume jeho zničenia.

“Tej noci, čo sa narodil Alexander Veľký, bol chrám zapálený.” sa píše v antických knihách, čo znamená 21. júla 356 pred n. l. Nevedno ako, ale Hérostratos, muž, ktorý sa chcel dostať do histórie, bez pomocníkov a s vtedajšou technikou zapálil mramorový chrám, ktorý do rána vyhorel. Cicero to sarkasticky okomentoval: “…to asi nebola Diana doma.” Pri požiari zmizlo aj spomínané perzské zlato a Herakleitova kniha. Efezský snem páchateľovi vymeral spravodlivý trest – jeho meno malo ostať “vymazané z pamäti ľudskej” a v úradných spisoch sa o ňom píše iba ako o “jednom bláznovi.” Ako vidno, nevyšlo im to.

Opravu chrámu nariadil Alexander Veľký, keď vtiahol do Efezu. Vypracovaním plánu poveril svojho dvorného architekta Deinokrata. Deinokrates usúdil, že niet čo zlepšiť, prekreslil pôvodný projekt a pridal iba desaťschodovú mramorovú terasu pod chrámom. Alexander dal Efezanom veľkorysú ponuku – že bude hradiť náklady opravy, ak na chrám pripevnia dosku s jeho menom. Efezania však zo svojho chrámu nechceli mať Alexandrov pomník a z ošemetnej situácie sa diplomaticky vyvliekli: povedali, že sa nepatrí, aby boh obdarovával iných bohov.Opäť sa v Efeze zišli najlepší umelci. Výzdobe oltára sa venoval Praxiteles, na stĺpoch pracoval Skopas. (Alexander sa do Artemidinho chrámu predsa len dostal. Maliar Apelles pre chrám vytvoril obraz Dia Alexander metajúci blesky, za čo mu panovník venoval závratnú sumu 20 talentov.)

Obnovená sláva chrámu trvala pol tisícročia. Opäť bol dejiskom bohoslužieb, pútnickým miestom, útočiskom umiernených zločincov; nijaký miestodržiteľ Ázie nenastúpil na trón skôr, než sa nepoklonil Artemide.

Potom r. 262 n. l. prišli Góti a chrám vyplienili. Efezania prisahali, že ho zase obnovia, ale už tak nikdy neurobili. Keď ho dal r. 401 sv. Ján Chryzostomus definitívne zlikvidovať, väčšina Efezanov bola kresťanského vierovyznania. Aj samotný Efez postihol neblahý osud – 13. septembra 1922 do Smyrny vtrhla turecká armáda, zapálila grécku štvrť a vyvraždila grécke obyvateľstvo.

Muž, ktorý sa o novovekú publicitu Artemidinho chrámu – a Efezu vôbec – zaslúžil najviac, sa volal J. T. Wood, anglický inžinier. Na miesto niekdajšieho Efezu prišiel r. 1863, aby našiel Artemidin chrám. Mal k dispozícii len malú hŕstku námezdných tureckých robotní kov a archeologické šťastie mu vôbec neprialo. Napokon si úspech v hľadaní “vytrucoval” nezlomnou vytrvalosťou. Jeho “cesta za chrámom” bola obdivuhodná. Pri svojom hľadaní vychádzal z diel antických autorov a polohu chrámu len zhruba odhadoval. Mnoho mesiacov bezvýsledne kopal, kým sa dopracoval k polkruhu efezského odeónu, ďalšie tri roky potreboval na nález divadla. Na jednom kameni našiel nápis K chrámu a posledným dňom roka 1869 sa prekopal k mramorovým schodom. Dva roky odstraňoval šesťmetrový nános bahna, kým odkryl to, čo hľadal – Artemidin chrám. Svoje skúsenosti vydal r. 1877 v knihe Objavy v Efeze.