Odinizmus alebo Asátru - Svet germánskych bohov
Odinizmus alebo Ásatrú, je viera veľmi stará, vznikla v rodovej germánskej
spoločnosti, v rokoch 1200 – 800 pred naším letopočtom, na území severnej a
strednej Európy od pobrežia Severného mora a Baltu až k severnému výbežku
nemeckého stredohoria a k ústiu Visly. Ásatrú(Odinizmus) zahŕňa deväť
cností:
1. Sila je lepšia ako slabosť: Nech len si ostatní ostanú vo svojej
bezmocnosti a zraniteľnosti. My sa za svoju silu nehanbíme. Odmietame kulty
antihrdinov, bohovia, ktorých vyznávame nie sú pre slabých.
2. Odvaha je lepšia ako zbabelosť: Odvážnym prístupom k životnému zápasu
neustále zväčšujeme svoje schopnosti. Bez odvahy nemožno ničoho iného
dosiahnuť.
3. Radosť je lepšia ako zbabelosť: Radšej sa radujme z našej skromnosti, než
aby sme sa hanbili za to, kto sme. Nepravá vina – pre našu vieru, silu alebo
veľkosť – nás zotročovala už dosť dlho!
4. Česť je lepšia ako hanba: To, čo robíme, musíme robiť úprimne a naozaj a
musíme jednať vždy skôr zo vznešenosti ako z nízkosti. Naše vnútorné hodnoty
sú v našich srdciach ako vysoko zdvihnuté vlajky.
5, Sloboda je lepšia ako otroctvo: Nemáme žiadnych pánov! Tí, ktorí by nás
chceli z akéhokoľvek dôvodu zotročiť, sú našimi nepriateľmi. Totalitné
mravčie hniezda sú opakom našich predstáv slobodných silných vetrov
severských zemí.
6, Priateľstvo je lepšie ako odcudzenie: Je nám cudzia izolácia a osamelosť
moderného života. Ani ju neuznávame ako nutné zlo. Vyzývame náš ľud k
návratu k rodinným a priateľským zväzkom, ku klanu, kmeňu, rodine.
7, Realizmus je lepší ako viera v dogmu: Slepá viera nemá v Ásatrú miesto.
Naši predkovia mohli byť úžasne mystickí, ale zároveň boli až kruto
praktickí. Žiadne pečené holuby priamo do úst, musíme jednať v tomto svete a
nie len ticho čakať na ten ďalší.
8, Sila a prudkosť je lepšia ako odovzdanosť: Trúfnime si byť všetkým tým,
čím môžeme byť! /podstúpme riziká a okúsme bohatstvá života, pasivita je pre
ovce. Odmietame byť v živote obyčajnými divákmi.
9, Viera v predkov je lepšia ako univerzalizmus: Ásatrú nie je pre každého.
Je výtvorom ducha severoeurópskeho ľudu a svojou povahou najlepšie vyhovuje
našim potrebám.
Prameňov, z ktorých by bolo možné čerpať poznatky o germánskej mytológii a
teda aj o Ásatrú, existuje veľmi málo. Predovšetkým sú to písomné pamiatky,
ojedinele tiež archeologické vykopávky. Za najstarší zdroj je považovaný
tzv. slnečný voz z Trundholmu.
Veľmi skromné sú literárne pamiatky z pohanskej doby, pretože epocha
písomnej kultúry začína u germánskych kmeňov až s prijatím kresťanstva.
Významným predkresťanským prameňom pohanskej germánskej mytológie sú runové
nápisy, ktoré informujú o dobe po 1. storočí po Kr. Informácie o germánskej
mytológii a teda aj o Ásatrú nachádzame nielen v dielach antických autorov
ako sú Tacitus a Caesar, ale aj v spisoch ranno – kresťanskej doby,
napríklad u: Fredegara, Diacona či Widukinda. Skromné, ale obsahovo veľmi
cenné germánske literárne pamiatky, obsahujúce staré hrdinské povesti a
piesne o bohoch, ktoré boli zaznamenané na počiatku christianizácii západnej
a strednej Európy je hlavne anglosaský epos Beowulf, najstaršia väčšia
dochovaná epická báseň germánskeho obdobia, ktorá slúžila ako vzor pre
skladby ospevujúce germánskych hrdinov. K nesporne najvýznamnejším prameňom
germánskej mytológie a teda aj Ásatrú patria dve diela staroseverské
literatúry, zhodne nazývané Edda, pre rozlíšenie nazývané Staršia a Mladšia
Edda. Ďalší prameň pre poznanie Ásatrú predstavujú rozsiahlejšie nórske a
islandské prozaické príbehy nazývané ságy. Najstaršie ságy vznikli v 12.
storočí, rozkvet prežíval tento žáner staroseverské literatúry v 13. a 14.
storočí.
POČIATOK A USPORIADANIE SVETA
Ásatrú (Odinizmus) hovorí o zrodení sveta takto:
1. ZRODENIE OBROV
O dobe pred vznikom sveta a zrodením ľudí sa píše vo Vedminej piesni:
„ V úsvitu vekov len Ymi vládol, nebolo mora , ani mohutných
vĺn, nebola zem, ani hore nebo, len pustá, bez trávy holá priepasť.“
Pôvodne bolo len vákuum, prázdnota, v ktorej vznikol svet. Táto ničota sa v
eddickej kosmogonii nazýva Ginnungagap(zívajúca priepasť, priepasť
priepastí) a zodpovedá gréckemu pojmu chaos. Prázdny priestor medzi mal dva
konce. Na severe sa nachádzal ľadový Nifheim (domov hmly, temný svet), kde
vládla hmla, zima a temnota. Zo studne Hvergelmi(kypiaci kotol) tu vytekalo
dvanásť ľadových prúdov Élivág (Elivagar), z ktorých vznikol prvý život. Na
juhu sa rozprestieral ohnivý Múspellsheim (zánik sveta ohňom), svet ohňa, z
ktorého vychádza svetlo a teplo a v ktorom vládol obor ohňa Surt (čierny).
Zo spolupôsobenia tepla a zimy vznikol svet. Jedovaté kvapky z ľadových
prúdov Élivág sa začali v žiary Múspellu topiť. Tak vznikol organický život
– praobor Ymi, o ktorom sa zmieňuje vyššie citovaná sloha vo Vedminej
piesni. Tento praotec všetkých obrov, mal obrovskú postavu, živil sa mliekom
prakravy Audhumly, ktorá vznikla topením sa Élivág. Obojpohlavný Ymi mohol
splodiť autogamiou potomkov. Keď sa obor napil a potom spal, vyrástli pod
jeho levou pažou muž a žena.
Ymiho noha splodila s druhou nohou syna. Z týchto potomkov pochádzajú obry,
ktorých svet na východe sa nazýval Jotunheim (svet obrov). Ich ríša bola
oddelená od sveta ľudí riekami a železným lesom.
2. ZRODENIE BOHOV
Obrovia sú predkami bohov a existovali pred nimi; zrodenie bohov sa potom
uvádza nasledujúcim spôsobom:
Pretože nebola tráva, musela prakrava Audhumla, symbol Zemi živiteľky, lízať
slané ľadové kryhy. Prvý deň vznikli z ľadu vlasy, druhý deň hlava a tretí
deň bolo dielo hotové. Vysoký, silný a krásny muž dostal meno Búri(otec,
sploditeľ) Splodil zo seba samého syna menom Bor, ktorý si vzal Bestlu,
dcéru obra Boltora (tŕň, nešťastie); spolu mali troch synov: Ódina, Viliho
(vôľa) a Véa (svätyňa). Ódin bol najvýznamnejší, Vili a Vé boli len inými
formami jeho ducha. Títo traja bohovia boli prvý Ásovia. Vyrastali ako ľudia
a ako oni privádzali v manželstvách s bohyňami na svet svojich potomkov.
Telo a duša u nich boli v dokonalej harmónii a boli najmocnejším pokolením
bohov, ktorí síce vládli nebu a zemi, boli však obmedzení osudom, ktorý
dokonale poznali iba norny. Spočiatku boli všetci germánsky bohovia
označovaní za Ásov. Neskôr sa tak volali prevažne bohovia vojny a vlády,
bohovia vojnovej kniežacej družiny, zatiaľ čo bohovia roľníctva patrili k
inej rodine bohov, k Vanom, u nich bolo povolené manželstvo medzi
súrodencami. Ásovia žili v Ásgardu ( hrad Ásov), Vanovia bývali vo
Vanaheime, ktorého lokalizácia je nejasná.
V Ásgardu sa nachádzal chrám Gladsheim (žiarivý domov). V chráme Gladsheime
sa nachádza tiež Valhalla (sieň padlých), Ódinove sídlo. V tomto sále, ktorý
je vyzdobený oštepmi a štítmi a vybavený zlatými sedadlami pre bohov a
trónom pre Ódina, sa zhromažďujú všetci hrdinovia, ktorí našli smrť na
bitevnom poli. Valkýry, ktoré v službách Odinových určujú, kto v boji padne,
vedú bojovníkov po ich smrti do Valhally, kde každý večer stolujú s Ódinom,
jedia mäso kance Saehrímniho (morské zviera čierne ako sadze), aby obnovili
svoje sily a pijú medovinu, ktorá je získavaná z vemena kozy Heidrún. Ódin
doprevádzaný dvoma vlkmi Gerim (chtivý) a Frekim (žravý), pije víno. Mŕtvi,
ktorí nezomreli na bitevnom poli, ale v dôsledku choroby alebo starobou – s
výnimkou utopených, k sebe v sieti priťahuje Rán, žena boha mora Agiho
(more) – pobývajú v Nifhele (tmavá Hel), v ríši bohyni Hel. Popisuje sa ako
napoly čierna, napoly bledá, chmúrna a krutá. Kto raz vstúpi do jej ríše, už
nikdy ju neopustí.
Ríša Nifhel však nebola miestom, kde si hriešnici odpykávali trest, ako tomu
bolo v kresťanskom pekle. 3. STVORENIE SVETA
„Z Ymiho mäsa je vymiesená zem a z jeho potu sú prúdy vôd;
skaly z jeho kostí a stromy z vlasov, obloha je z obrovej lebky.“
Po Ymiho smrti, potom čo vytiekla krv tohoto zabitého obra, nastala potopa
sveta. Vraj sa utopili všetci obry okrem Ymiho vnuka Bergelmiho (revúci ako
medveď, revúci v horách) a jeho ženy, ktorí sa zachránili na lodi. Bohovia,
Búriho synovia hodili Ymiho mŕtvolu doprostred Ginnungagapu a stvorili z
jeho tela svet. Z Ymiho krvi sa stalo more, z jeho potu vznikli jazerá, z
jeho mäsa zem, z kostí hory, zo zubov a rozbitých kostí boli vytvorené
skaly. Jeho lebka sa stala oblohou, z jeho vlasov vznikli stromy. Mozog
vyhodili bohovia do vzduch, a tak vznikly mraky. Z Ymiho obočia bol stvorený
Midgard. Názov znamená „sídlo uprostred“, časť medzi nebom a ríšou mŕtvych,
obývanou ľuďmi. Midgard bol pokladaný za stred Zemi, ktorý sa niekedy
zobrazoval ako hrad. Obklopoval ho praoceán, v ktorom žil had Midgard (had
sveta). Ásovia hodili hada do praoceánu, kde vyrástol do tak neobyčajnej
veľkosti, že podľa niektorých predstáv obopínal celú Zem. S týmto netvorom
bojoval Tór, ktorý sa niekoľkokrát pokúšal – ale márne – hada zabiť. Z vonka
Midgardu sa rozprestieral Utgard (vonkajší svet), svet obrov a iných
netvorov.
Uvedenej lokalizácii odporovali iné kormografické modely. V jednom bol
Midgard premiestnený na západ, Utgard na východ a oba svety boli oddelené
riekou a lesom.
V treťom modely je zobrazený vesmír ako strom sveta (svätý strom).
Najposvätnejším stromom Germánov bol večne zelený strom, jaseň Yggdrasil,
ktorý držal pohromade vesmír.
„Viem, jaseň kde stojí, Yggdrasil menom, vysoký strom,
zarosený vlhko, stále zelený, nad Urdinou studňou,
odtiaľ vlaha v údolí padá.“
Korene tohoto stromu spájali Midgard, Utgard a Niflheim. V Nifheimu, ktorý
existoval už pred stvorením sveta, vládne bohyňa mŕtvych Hel. Panuje tu
večná noc; zo studni Hvergelmi vyteká dvanásť riek. Pod jedným koreňom,
siahajúcim až do neba k Ásom, sa nachádza Urdina studňa (alebo studňa
osudu). U tohoto prameňa, kde konajú bohovia svoje porady, je tiež ich súdna
sieň. Stretávajú sa v sále, v ktorej bývajú tri norny, ktoré určujú osudy
ľudí a bohov. Druhý koreň vedie k obrom, tam, kde bol predtým Ginnungagap.
Tak isto pod týmto koreňom je studňa – prameň múdrosti. Jej strážcom je
radca Ásov, obor Mími. Tretí koreň stromu siaha do Nifheimu ku studni
Hvergelmi. Ohrýza ho drak Nidhogg (bijúci, naplnený nenávisťou), symbol zla,
ktorý stromu škodí.
Nemôže však stromu vziať jeho silu, pretože tri norny ho neustále kropia
vodou. Koruna stromu siaha až do Ásgardu, do siene Valhally. Na vrcholku
stromu sedí orol neznámeho mena, ktorý pozoruje svet. Medzi jeho očami tróni
jastrab, pán počasia. Sprostredkovateľom medzi orlom a drakom je veverička
Ratatosk (hlodavý zub) Veverička nielen stále posiela výroky orla, ale také
rozdúchava hádky. Stala sa preto symbolom nesvornosti a nepriateľstva.
4. VZNIK HVIEZD
„Slávny druh mesiaca, slnko, z juhu kraj oblohy pravú
objalo rukou. Nepoznalo slnko
, kde sídlo jeho, hviezdy nepoznali, kde
sú ich miesta, mesiac nevedel, akú má moc.“
Bohovia rozmiestili ohnivé iskry, vyvrhnuté z Múspellsheimu, po oblohe a
určili im obežnú dráhu. Podľa niektorých germánskych predstáv boli hviezdy
hlavičky strieborných klinčekov, ktoré držia po hromade nebeskú klenbu.
5. STVORENIE ČLOVEKA
Prvým párom ľudí na svete Ask (jaseň) a Embla. Burovi synovia Ódin, Vili a
Vé našli na brehu mora dva kmene, z ktorích boli stvorení prví ľudia. Ódin
im vdýchol život, Vili im prepožičal rozum a schopnosť pohybu a Vé im dal
podobu, reč, zrak a sluch.
6. VZNIK TRPASLÍKOV
Ako poslední boli splodení trpaslíci, o ktorých pôvode existujú rôzne
verzie. Asi pochádzali z Ymiho končatín alebo vznikli vo svaloch prvého obra
v podobe červov, ktoré potom bohovia obdarili rozumom. Trpaslíci bývali v
jaskyniach, horách a skalách Midgardu.
ZÁNIK SVETA
Stvorený svet je predurčený k zániku, pretože nielen ľudia, ale aj bohovia –
lebo ani ti niesu všemocní, sú podrobení osudu. Táto katastrofa je
nevyhnutná, je jej však pripisovaný očistný účinok. Čarodejnica Vanov
Gullveig (zlaté opojenie) hovorila Ásom o veľkom bohatstve iného rodu bohov
a tím v nich prebudila chtivosť po zlate; v dôsledku toho dochádza medzi
Ásmi a Vanmi k prvej vojne. Zločin Ásov, ktorí nechali Gullveig dokonca
trikrát upáliť, svedčí o ich mravnom úpadku. Obe strany síce uzavrú večný
mier, ich rody sú uznané za rovnoprávne, ale ich zánik je nevyhnutný. Osud
bohov sa naplní, a preto sa pre germánsku apokalypsu používa staroseverské
slovo ragnarok (konečný osud bohov). Ásovia vedia, že tento boj musí prísť,
pretože sú podriadení osudu. V ragnaroku nejde iba o zničenie bohov. Zomrie
i celá príroda, ktorá je zničená klimatickou katastrofou. Nastane zima
Fimbul (zhubná zima), zima hrôzy, v ktorej bude panovať ľadový chlad, víchor
bude svišťať a všade bude ležať sneh.
Tri zimy prejdú, jedna po druhej a medzi nimi žiadne leto.
„Slnko temnie, v mori zem sa topí,
do hlbín padajú horiace hviezdy.“
Vlci prehltnú slnko, nebeské telesa sa zatemnia, svet spustne. Stromy budú
vyvrátené z koreňov a takisto strom sveta Yggdrasil sa otrasie:
„Starý jaseň, slávny Yggdrasil, chveje
sa v koreňoch, vlk putá trhá.“
Hory sa zrútia, zem sa bude otriasať a prepadne sa do oceánu, rozbúreného
hadom Midgardom. Tento netvor vystúpi z morského dna a bude bojovať proti
bohom. Každý bude bojovať s každým, všetky medziľudské vzťahy sa zrútia.
„Brat bude bojovať s bratom, súrodenec zničí
zväzky rodu, zle je na zemi zrádzajú všetky
ženy, nikto nikoho nechce šetriť.“
Most Bifrost medzi Midgardom a Ásgardom sa zrúti, pretože Surt, vládca obrov
ohňa v Múspellsheimu, po ňom pôjde so svojím vynikajúcim vojskom. Strážca
mostu, najskvelejší zo všetkých Ásov, Heimdall (ktorý osvetľuje svet), ktorý
stráži most zo svojho zámku Himingjorgu (nebeský hrad), zatrúbi na roh
Gjallarhort (zvučiaci roh), aby povolal všetkých Ásov a bojovníkov do boja.
Ódinove havrany už niesu schopní preletieť vlny. Krvou postriekaný pes
bohyne Hel Garm, ktorý v podsvetí u rieky Gjoll vítal svojím štekotom
mŕtvych, hrôzostrašne vyje na celý vesmír a vlk Fenri, ktorého bohovia
lesťou spútali pre jeho nebezpečnosť, roztrhne svoje putá. Obrovia vstúpia
na loď Naglfar (loď z nechtov – ľudia mali mŕtvym strihať nechty, aby tak
zabránili stavbe tejto lodi alebo aspoň zabránili stavbe tejto lodi alebo ju
aspoň oddialili; pretože však na túto svoju povinnosť zabudli, mohli obrovia
loď z nechtov postaviť), ktorú kormidluje Hrým. Miestom posledného boja sa
má stať pole Vigrid (bitevné pole). Všetci Ásovia idú do boja, Ódin v čele
so zlatou prilbu, v zlatom brnení a so zlatým oštepom, sprevádzaný
dvadsiatimi siedmimi valkýrami na bielych koňoch. V jeho družine sa
nachádzajú i najslávnejší pozemský bojovníci. Nepriateľské vojsko, vedené
Lokim, vlkom Fenrim a hadom Midgardom, sa rovnako zhromaždilo na uvedenom
bitevnom poli, na ktorom dôjde medzi jednotlivcami k šiestim bojom.
O prvom boji medzi Ódinom a vlkom Fenrim sa zmieňuje Pieseň o Vaftrúdnim.
Pretože Ódin je otec sveta, patrí táto roztržka k najdôležitejším a píše sa
o nej tiež vo Venminej piesni. Ódin sa obráti proti Fenrimu, ktorého horná
čeľusť sa dotýka neba a dolná zeme. Vlk Ódina prehltne. Po Ódinovej smrti sa
zem prepadne do praoceánu, ale pre vlka Fenriho ešte všetko nekončí –
zúčastní sa šiesteho boja. V druhom boji stojí proti sebe Tór a had Midgard.
Obludu, ktorá je vedľa obrov Tórovým najväčším nepriateľom, sa podarí bohu
búrky skoliť. Privábi ju hlavou vola a zabije ju svojím kladivom.
Bezprostredne potom však umiera otrávený jej smrtiacim jedom. Frey a Surt sú
vzájomnými sokmi v treťom boji. Obrovia síce búvajú na východe, ale obor
ohňa Surt sídli na juhu, pretože je spojený s ohňom. Pretože Frey požičal
svoj meč, ktorý sám od seba šermuje, svojmu sluhovi Skírnimu (žiariaci) a už
ho nedostal naspäť, musel nastúpiť do boja bez tejto kúzelnej zbrane a nie
je divu, že v boji padne. Štvrtý boj sa rozhodne medzi Heimdallem a Lokim.
Loki stelesňuje oheň a jeho úhlavní nepriateľ Heimdall predstavuje dášť. Boj
dvoch živlov končí vzájomnou smrťou oboch zúčastnených. Piaty boj medzi
Týrom a psom podsvetia Gramom, v ktorom obaja súperi našli smrť. V šiestom
boji s vlkom Fenrim pomstí Vídar (panujúci široko ďaleko) Ódinovu smrť.
Mlčanlivý Vídar, po Tórovi najsilnejší z Ásov, nosí topánku zošitú z
kožených pásov, ktoré ľudia orezávali z svojich topánok, z čoho je jasné, že
každý človek mohol týmto spôsobom Ásom pomôcť. Boh stupí touto silnou
topánkou vlkovi dolnú čeľusť, rukou mu roztrhne papuľu, a tak Fenriho
zabije. Po bojoch roznieti Surt zkazonostný oheň Surtalogi (Surtov oheň) a
celý svet spáli. Ragnarok však neznamená definitívni koniec. Z mora sa
zdvihne nová zem, nad ktorou sa nesie nové nebo. Slnko bude svietiť a orol,
ktorý sa v dobe zániku živil mŕtvymi, lieta vo vzduchu. Vo vetvách svätého
stromu jaseňu prežil katastrofu jeden ľudský pár – a nové ľudské pokolenie
môže byť založené. Niektorí z bohov oživujú svojou prítomnosťou nové
vzniknuté nebo, iný sú mŕtvi.
Baldor (smelé knieža), najlepší a najčistejší z bohov, jeho brat Hod
(bojovník), Ásové Vídar (mlčanlivý) a Váli, Tórovi synovia Módi (hnevlivý) a
Magni (silný), ktorý prevzali otcove kladivo ako dedičstvo, patria tiež k
novej skupine bohov, ktorej najvyšším bohom nebol menovaní a ku ktorej sa
druží i dcéra Slnka. Stretávajú sa na Idskej pláni (žiariaca znova), na
mieste predchádzajúceho Ásgardu. Obyvatelia neba a zemi budú spolu žiť v
harmónii a bude panovať večný mier.
BOHOVIA
1. ÓDIN (ODIN/WODAN/WOTAN)
Ódin, najvyšší boh, je najkomplikovanejšou postavou medzi germánskymi bohmi.
„Jaseň Yggdrasil je najlepší zo stromov a Skidbladni
zo skvelých lodí Ódin z Ásov, z koňov Sleipni.“
Ódin patrí k najstarším bohom, jeho manželkou je Frigg a jeho synmi sú
Baldr, Tór a Váli. Ódin je popisovaný ako temná, chmúrna postava, zahalená
do tmavého plášťa; je jednooký, tvár mu zatieňuje klobúk, stiahnutý hlboko
do čela. Jeho zjav sa však mení, takže môže na seba brať ľudské i zvieracie
podoby.
Ódinove atribúty sú oštep Gungni (kolísajúci sa) a prsteň Draupni (kvapka).
Je bohom vetra a búrky, v noci svišťí povetrím v čele divokého lovu. Už je
meno tomu napovedá, lebo Wotan znamená pán Wod, takže pán „besného húfu“.
Tento húf sa napĺňa z padlých, pretože iba ten, kto položí svoj život v
bitve, môže byť prijatý do jeho družiny. Sprievodcami boha mŕtvych,
prichádzajúceho na svojom osmonohom koni Sleipnim, sú tiež zvieratá, ktoré
sa objavujú na bitevnom poli – havrany a vlci. Význam týchto zvierat sa však
v mladších mýtoch mení: vlci Freki a Geri sa v nich objavujú ako Ódinovi
spolustolovníci, zatiaľ čo vtáky Hugin (myšlienka) a Munin (pamäť), ktorí
bohu poskytujú informácie a zároveň prinášajú poznanie, stelesňujúc jeho
intelektuálne schopnosti. Zvláštne znalosti získaval boh i tím, že pil z
prameňa múdreho obra Mímiho. za to musel dať tento Ás, ako hovorí Snorri,
jedno svoje oko do zástavy. Ódin je pán nad životom a smrťou, a preto mu
všetky kmene prinášali ľudské obety, väčšinou zajatcov alebo otrokov, aby
učinili zadosť nárokom boha a týmto darom ochránili životy príslušníkov
vlastného rodu. V súlade s rebríčkom hodnôt Germánov, u ktorých boli vojnové
cnosti vysoko cenené, mal najvyšší boh tiež funkciu boha vojny, ktorý
priviedol vo vojne Vanov na svet vojnu ako takú a i naďalej usiloval o jej
pokračovanie: Ódin je považovaný za autora bitevného usporiadania vo tvaru
klinu, ktoré mohlo poraziť nepriateľské šíky. Neboli mu prisudzované len
ničivé sily: ako ochrancovi sejby a ohnísk mu bola vzdávaná vďaka za bohatú
úrodu a silný dobytok. Z Ásov bol za najzbehlejšieho v kúzlach považovaný
Ódin, a preto bol aj bohom magických kúziel. Okrem toho sa vyznal v
niekoľkých ďalších druhoch umenia, napríklad práve on priniesol ľuďom
básnictvo, presnejšie medovinu básnikov, po ktorej sa dostavujú básnické
schopnosti. Ale i zrod rúnového písma je pripisovaný Ódinovi, ktorý ich
získal vďaka svojmu sebaobetovaniu:
„Viem, že som visel vo veternom strome deväť
dlhých nocí, oštepom preklatý v obeť Ódinovi,
sám sebe samému, na onom strome, o ktorom
nikto nevie, z ktorých koreňov rastie. Chlieb mi
nepodali ani chmelovinu; dole som sa díval: runy
som zbadal, s nárekom ich zdvihol, potom padol
som k zemi.“
Najmocnejšiemu s Ásov bol zasvätený tretí deň v týždni, čo je dodnes
viditeľné z anglického slova Wendsday. Boha búrky, ktorý so svojou druživnou
odpočíva po nečase v skalnej jaskyni, pripomína okrem toho názov „Wodanovej
hory“ Wodansberge, ktorý je rozšírený v Nemecku, Anglicku a v severných
zemiach.
Tento mýtus dal pravdepodobne meno i Odenwaldu.
2. TÝR (TYR/TÍWAZ)
Tyr znamená boh, zpočiatku bol bohom vojny, ale neskôr bol vytlačený Ódinom.
Jeho atribútom a symbolom jeho funkcii, bol meč, bol tiež bohom práva,
špeciálne bohom prísahy a z toho dôvodu je jedinou postavou v germánskom
panteóne, ktorá – v našom zmysle slova predstavovala morálku. Týr však
stratia svoju pravú ruku, ruku, ktorou prisahal. bohovia, ako hovorí Snorri
Sturluson, chceli totiž spútať nebezpečného vlka Fenriho, aby odvrátil zlo,
ktoré od neho hrozilo. Navrhli zvieraťu, aby si nechalo dobrovoľne nasadiť
putá, ktoré by mohlo ľahko roztrhnúť a tím všetkým jasne dokázať svoju silu.
Vlk zvolil potom, keď mu sľúbili, že jeden z Ásov vloží ako zástavu za
čestnosť ich úmyslov svoju ruku do jeho papuli. Týr dal svoju ruku medzi
Fenriho zuby a ten, keď zistil, že sa nemôže vymaniť zo začarovaných pút, mu
ju odhryzol. „Tu sa smiali všetci, len Tyr nie...“ Strata ruky, ktorá
prisahá – častý trest za krivou prísahu – sa asi práve u boha práva môže
javiť podivnou, ale mýtus bol interpretovaný tak, že Týr chce svojou rukou
zaplatiť za lož, aby týmto spôsobom znovu obnovil a zaistil kozmický rád.
3. TÓR (THOR/DONAR)
Tór, Ódinov syn z prvého manželstva s Jord (Zem), ktorý sa oženil so Sif
(rod), predstavuje vedľa Ódina najvýznamnejšiu postavu s rodu Ásov. Jeho
meno (germánske PunraR znamená hrom) označuje Tóra za boha hromu, ktorý je
zobrazovaný ako vysoký, silný mladý muž, červenofúzatý, s prenikavým
pohľadom. Jeho chuť k jedlu je nesmierna a rovnako tak veľký je jeho smäd.
Svoju mimoriadnu telesnú silu používa predovšetkým proti obrom a zlým
duchom, teda proti mocnostiam nepriateľským životu. Je najsilnejší z bohu,
ktorí – rovnako ako ľudia – často potrebujú jeho pomoc. Mená jeho synov
Magmi a Módi odrážajú jeho vlastnosti: silu a hnev. Ešte dnes pripomína
názov štvrtého dňa v týždni nem. Donnerstag, ang. Thursday. Tór sa vyznačuje
fyzickou prevahou, nikdy však duševnými schopnosťami, a tak – na rozdiel od
Ódina alebo Lokiho – sú mu tiež lesť a lož, pretvárka a klam cudzie. Jeho
atribútom je kladivo Mjollni (lomozník), ktoré použil i v boji s obrom
Hrungnim, ktorého vrhacou zbraňou, obrovský kotúč sa o kladivo rozbila.
Kladivo Mjollni, ktoré sa údajne samo vracalo k bohu, keď ho Tór vymrštil,
nebolo iba zbraňou a symbolom jeho vojnovej funkcie, ale i symbolom
plodnosti. Kladivom Tór oral zem a zúrodňoval ju, prinášal dášť a vyháňal
mráz i ľad. Na ňom, bohu roľníctva záviselo prospievanie dobytka a úroda.
Veľký význam mal Tór aj pre námorníkov, ktorí ho vzývali a prosili o
priaznivý vietor alebo bol uctievaní ako vládca vetru a počasia. Podľa
povesti prechádza boh Tór zemou vo voze, ťahanom capmi, ktorého kolesá
spôsobujú dunenie hromu. Ak pocíti hlad, môže zabiť zviera a zjesť ho, bez
toho aby ho usmrtil, lebo opäť ožijú, keď sa všetky kosti položí na kožu.
Raz sa pokúsil hosť boha Tóra vysať špik z jednej kosti zabitého zvieraťa a
pri tom ho poškodil. Tak sa stalo, že jeden z capov, keď ho boh opäť oživil,
kríval.
4. FREY (FREYR)
Frey je Vyn, v súlade s tím je bohom plodnosti a podľa zvykov Vanov mal
pôvodne milostný pomer so svojou sestrou Freyjou; oženil sa však s dcérou
obrov Gerdou. Oblasťou jeho pôsobenia je mier a blahobyt, bujnosť a rozkoš.
Jazdí na kancovi Gullinborsti (ten, ktorý má zlaté štetiny), ktorý je
živočíšnym stelesnením plodnosti. Frey má ešte druhý prostriedok, pomocou
ktorého sa pohybuje. Je ním kúzelná loď Skídbladni. 5. LOKI
Najpremenlivejšou postavou v germánskom panteóne je Loki. Nemal žiadnu
funkciu, neexistoval ani žiadny jeho kult. Rozdielne sú aj výklady tejto
postavy. V dôsledku svojej rozpoltenej povahy patril tento ľstivý boh raz k
priateľom bohov, inokedy sa stal ich najzlomyseľnejším protivníkom. Na
jednej strane získaval pre Ásov cenné veci, na druhej strane ich okrádal a
škodil im. Ľuďom pomáhal tím, že ich učil mnohým užitočným praktikám, veď je
nakoniec považovaný za vynálezcu rybárskej siete. Mýtus spája Lokiho s
Obryňou Angrbodou (hora prinášajúca), s ktorou splodil tri obludy: vlka
Fenriho, hada Midgarda a bohyňu mŕtvych Hel. Tieto príšery spolu s Lokim
nakoniec všetko zmaria. Jeho najväčším previnením je, že zavinil smrť
obľúbenca bohov, Ódinovho syna Baldra. Keď sa tomuto mladistvo krásnemu,
žiarivému bohovi denného svetla zjaví vo sne jeho smrť, zaviaže sa sľubom
jeho matke Frigg všetky bytosti a veci, ktoré v mýtu samozrejme ožívajú, že
mu nebudú škodiť. Loki však zistí, že jednu rastlinu, imelo, matka
prehliadla. Prehovoril Baldrova slepého brata, aby na mladého boha vystrelil
vetvičkou imela, a tak ho zabil Bratovrah zaplatil za svoj čin životom a
zavraždený bol s veľkou úctou pochovaný na mori. Jeho žena ho v smrti
nasledovala. Baldr by samozrejme mohol ríšu mŕtvych zase opustiť, keby, ho
všetky živé bytosti a veci oplakávali – tak znie podmienka bohyni mŕtvych
Hel. Splniť túto podmienku sa zdráha splniť iba jediný – Loki, ktorý na seba
vzal podobu obryne. Neprelieva slzy ani neprejavuje zármutok. Preto musí
zostať Baldor v ríši mŕtvych, Loki je však chytený a prikovaný ku skale, kde
mu do tvári kvapká hadí jed.
keď sa kvapka jedu dotkne jeho tváre, skriví sa Loki bolesťou a spôsobí tí
záchvev skál a hor – ľudia sú vyľakaní zemetrasením. Ale nakoniec Loki
vyviazne, dovedie nepriateľov bohov k ragnaroku a zaháji koniec sveta.
V dnešnej dobe je len veľmi málo ľudí, ktorí veria stále v starý Ásatrú
(Odinizmus) a dodržiavajú jeho deväť cností, dnes už len málokto vie, kto to
bol Wodan, Donar alebo Loki a aj knihu o Ásatrú nie je ľahké zohnať, a preto
som sa rozhodol túto tému aspoň zhruba priblížiť a v krátkosti objasniť
aspoň v rýchlosti o čo v ňom ide a ako vznikal a vyvíjal sa.