Cardinalis, teda opora.
Kardináli. Od svojho vzniku sú považovaní za "kniežatá krvi", s titulom
Eminencia. Meno "kardinál" pochádza z latinského "cardinalis", čo znamená
"základ, opora".
Kardináli pochádzajú z kňazov 25 farností Ríma, zo 7 /neskôr 14/ krajových
diakonov a 6 palatínskych diakonov, a zo 6 prímestských biskupov. Títo všetci
tvorili pôvodne poradný zbor Rímskeho biskupa. Od roku 1150 tvoria Kardinálske
kolégium a od roku 1179 sú výlučnými voličmi pápeža. Od XII. storočia sa začali
medzi nimi objavovať i preláti sídliaci mimo Ríma.
Sú volení slobodne pápežom, čo znamená, že je vylúčený akýkoľvek zásah zo strany
civilnej moci. Kandidát musí byť mužom, ktorý dosiahol aspoň stupeň kňazstva. Ak
zvolený kardinál nie je ešte biskupom, je zaviazaný túto vysviacku prijať.
Oslobodiť ho od tejto podmienky môže len samotný pápež. Spomedzi kandidátov sú
vylúčení všetci tí, ktorí sú v úzkom príbuzenskom vzťahu /až do druhého kolena/
s niektorým zo žijúcich kardinálov.
Všetci kardináli sídliaci v Ríme /i mimo Vatikánu/ sú právoplatnými Vatikánskymi
občanmi.
Aká je však história ich vzniku?
Tak ako v Jeruzaleme, aj v prvotnej Cirkvi v Ríme nájdeme hneď od počiatku 7
diakonov, ktorí pomáhali pápežom v spoločenstve veriacich, v spravovaní Cirkvi a
v službe lásky.
Pre službu Cirkvi v Ríme však nestačili len diakoni a tak pápež Klétus /76-79/
ustálil počet 25 kňazov pre službu v meste. Každému z nich zveril vymedzené
územie a tak prišlo ku vzniku farností.
Počet veriacich však neustále stúpal a tak boli ustanovení ďalší kňazi a diakoni
ako pomocníci v už zriadených farnostiach. Všetci rímski kňazi a diakoni museli
byť "inkardinovaní"/čiže včlenení/ do rímskej diecézy a tak vznikol názov kňazi
a diakoni kardináli, čiže tí, ktorí sú včlenení do rímskej diecézy.
Prímestskí biskupi /biskupi diecéz, ktoré sa nachádzali v okolí Ríma/ spolu s
kňazmi a diakonmi -kardinálmi, podpisovali synodálne dokumenty hneď po samom
pápežovi. Dokazuje sa tým mimoriadna dôležitosť rímskeho kléru.
Nakoľko neustále rástol i svetský vplyv Cirkvi ako následok vzniku Pápežského
štátu, pápež Štefan II. zvolal v roku 769 do Lateránu koncil, na ktorom
ustanovil, že pápež môže byť zvolený len z radov "kňazov a diakonov kardinálov".
Právoplatnými voličmi sa stali len cirkevné osoby.
V XI. storočí na základe reformy Leva X. začali byť kardináli menej viazaní na
liturgickú a pastoračnú službu v Ríme a stali sa priamymi spolupracovníkmi
pápeža v službe Cirkvi.
Ján XXIII. v roku 1962 vydal nariadenie, podľa ktorého všetci kardináli musia
prijať biskupskú vysviacku. Od tejto povinnosti môže oslobodiť len sám pápež.
Pavol VI. v roku 1970 vydal nariadenie, ktorým kardináli po dovŕšení 80. roku
svojho života strácajú právo voliť pápeža a teda i právo účasti v samotnej
konkláve- voľbe nového Pontifexa.
Ten istý pápež určil i maximálny počet kardinálov, ktorí sa môžu voľby
zúčastniť- 120.
Podľa Kódexu cirkevného práva can. 351 sú kardináli slobodne volení pápežom
medzi klerikmi, ktorí sú aspoň kňazmi.
Od symbolu k univerzalite.
Počet kardinálov v XIII.- XV. storočí zvyčajne nepresahoval 30. Sixstus V. v
roku 1586 stanovil ich počet na 70. Bolo to symbolické číslo, ktoré malo
predstavovať 70 starcov Izraela podľa knihy Numeri /Nm 11,16/. Z nich bolo 6
kardinálov- biskupov, 50 kardinálov- kňazov a 14 kardinálov- diakonov. Tento
stabilný počet bol zrušený pápežom Jánom XXIII, ktorý tak otvoril cestu pre
široké zastúpenie kardinálov cirkví z celého sveta. Na základe tohto rozhodnutia
boli do kardinálskeho zboru pojatí i novovymenovaní kardináli z patriarchálnych
stolíc i ďalší, ktorí prináležia k rôznym východným obradom.
3 stupne kardinálov?
Rozdiel medzi kardinálmi- biskupmi, kardinálmi- kňazmi a kardinálmi- diakonmi je
dnes už iba v mene. Pápež Ján XXIII. totiž v roku 1962 ustanovil, že každý
kardinál po svojom zvolení musí prijať biskupskú vysviacku, ak ju pred voľbou už
neprijal.
Kardinál dekan.
Na čele kardinálskeho zboru stojí Dekan /termín prevzatý z Rímskych légií, v
ktorých bol týmto titulom označovaný veliteľ 10 vojakov/. Má prednosť podľa
titulu "primus inter pares" /prvý
medzi rovnými/ a je ním vždy kardinál- biskup, ktorý má ako svoje "beneficium"
/pridelená farnosť na základe historického práva/ Ostijskú diecézu. Podľa
starého Kódexu cirkevného práva sa dekanom stával ten z kardinálov, ktorý ako
prvý vošiel do zboru kardinálov- biskupov. Podľa súčasného kódexu /c. 352/ je
slobodne volený ostatnými kardinálmi, ale voľba vyžaduje potvrdenie pápeža.
Podľa starého práva to bol práve kardinál dekan, ktorý, v prípade, že
novozvolený pápež nebol biskupom, vysviacal novovyvoleného kandidáta. Pre tento
prípad ešte i dnes uchováva pálium, ak by sa takáto situácia vyskytla. Bol to
práve kardinál- dekan, ktorý v minulosti takisto korunoval kráľa.
V súčasnosti patrí k jeho úlohám i žiadať novozvoleného pápeža, či voľbu príjma.
Byť sekretárom...
Sekretárom kardinálskeho zboru je tradične sekretár Kongregácie pre biskupov,
ktorý počas konkláve plní i úlohu jej sekretára. Nepatrí však medzi kardinálov.
Hneď potom, ako pápež oznámi svoje nové meno, pokľakne si pred oltárom a modlí
sa. Po modlitbe odchádza do zákristie, kde pomáha novému pápežovi pri obliekaní.
Zákristia je často nazývaná i "izba sĺz". Tu totiž nový pápež navždy opúšťa svoj
starý oblek, aby ho vymenil za nový- biely.
Je starým zvykom, že pápež po tom, ako si sníme z hlavy červené kardinálske
cuketo /pokrývka hlavy, ktorú ako znak hodnosti nosí každý z biskupov/, aby ho
vymenil za biele, daruje toto staré práve sekretárovi konkláve, čím ho menuje za
kardinála. Jedná sa o zvyk, nie o zákon. Tak napríklad po zvolení Leva XIII. v
roku 1878 bol novozvolený pápež tak rozrušený, že si svoje staré kardinálske
cuketo vopchal do vrecka... Niekoľko dní po konkláve však svoj "omyl" napravil a
sekretára menoval kardinálom.
A tak už niet rozdielu medzi Židom a Grékom...
Aké bolo národnostné zloženie kardinálov počas storočí?
V XII. storočí, teda pri vzniku kardinálskeho zboru bolo 80% kardinálov
Talianov, 10% Francúzov a zostatok tvorili Nemci a Angličania. V XIII. storočí
sa mení pomer na 65% Talianov, 22% Francúzov. 8 kardinálov bolo Angličanov, 4
Španieli, 2 Portugalčania a 1 Maďar. Situácia sa rapídne zmenila počas tzv. "Avingonského
zajatia", počas ktorého pápeži sídlili vo francúzskom Avingnone: 85% kardinálov
boli Francúzi, 10% Taliani, 5 boli Španieli a 2 Angličania.
Po prelomovom Tridentskom koncile, teda po roku 1566 bolo zo 147 kardinálov 72%
Talianov, 18% Francúzov a 9%Španielov.
Bariéru prelomil pápež Pius XII., ktorý v rokoch 1939-56 menoval 56 nových
kardinálov z 24 krajín všetkých kontinentov sveta, čím jasne zvýraznil
univerzálne poslanie Cirkvi.
V roku 1988 stúpol počet kardinálov vďaka pápežovi Jánovi Pavlovi II. na 161.
Medzi "voliteľnými" /teda tí, ktorí nepresiahli 80. rok života/ kardinálmi bolo
nasledovné zastúpenie: 58 Európanov, 31 Američanov, 17 Afričanov, 12 z Ázie a 3
z Oceánie.
Keď Duch Svätý "úraduje".
Kardinál Valerián Gracias sa stal prvým nositeľom tejto hodnosti z Indie. S jeho
menovaním je spojená úsmevná príhoda, podľa ktorej ešte ako Bombejský arcibiskup
horlivo rečnil na stretnutí mládeže v meste Kerala. Z ničoho nič privial silný
vietor a strhol baldachýn sponad miesta, kde sedel. Arcibiskup s humorom
poznamenal: "Je zrejmé, že Duch svätý je nad nami!" Pár hodín potom sa dozvedel
správu, že práve v tom okamihu ho Svätý otec menoval kardinálom...
Kardinálom naveky?
A ako je to so stratou kardinálskej hodnosti? Podľa tradície sa táto hodnosť
stráca jedine smrťou. Existujú však výnimky, podľa ktorých sa stráca hodnosť
kardinála: 1) po zvolení za pápeža 2) po slobodnom zrieknutí sa hodnosti, ktoré
pápež prijal z rúk kardinála 3) dekrétom, ktorý by bol vydaný pápežom ako forma
trestu.
História nám tieto údaje potvrdzuje:
Svätý Peter Damián dostal povolenie vrátiť sa do svojej pustovne Fonte Avellana,
kde viedol kláštorný život pred svojím zvolením za kardinála. Iní sa zriekli
kardinálskej hodnosti, aby mohli vystúpiť na trón svetského panovníka, ako napr.
Dom Henrique, ktorý sa v roku 1545 stal kráľom Portugalska.
Kardinál Aleman bol však naopak z kardinálskeho zboru vylúčený pápežom Eugéniom
IV., lebo sa nechal zvoliť za protipápeža. Kardinálska hodnosť mu bola
prinavrátená po jeho oľutovaní v roku 1449. Zomrel v roku 1527 a bol vyhlásený
za blahoslaveného.
Deti kardinálmi?
Aká bola veková hranica pre vstup do kardinálskeho zboru? Tridentský koncil v
16. storočí vyžadoval ako minimálnu hranicu 30 rokov. Bolo to skutočne potrebné,
lebo pred týmto dekrétom prichádzalo k menovaniu mladučkých kardinálov i s
ohľadom na politické zámery. Medzi najmladších kardinálov patrili Fernando, syn
Španielskeho, kráľa Filipa III., ktorý sa stal kardinálom ako 10 ročný, Luigi
Borbonský ako 8 ročný a Portugalec Alfonso, ktorý sa stal kardinálom už ako 7
ročný...
Kardinálsky purpur.
Aké su insígnie /odznaky hodnosti/ kardinála? Počas pontifikátu Pavla VI. boli
pre potreby doby mnohé z nich zrušené či zjednodušené. V stredoveku mal každý z
kardinálov svojho sekretára a pomocníka. Okrem iného patrilo k ich úlohe i niesť
závoj kardinálovho plášťa, ktorý mal dĺžku 2 a pol metra... Neexistuje viac ani
veľký červený klobúk. Nezachoval sa ani obrad otvárania a zatvárania úst, ktorý
symbolizoval mlčanie, prezieravosť a múdrosť pri prejavoch kardinála.
Zostalo však červené cuketo /pokrývka hlavy/, ktoré symbolizuje ochotu vyliať
svoju krv za Cirkev, ak to bude potrebné. Tú istú symboliku má i červená farba
jeho odevu.
Zostal zaužívaný i kardinálsky erb, ktorý je zavesený v titulárnom kostole
každého z kardinálov. Náš kardinál Ján Tomko má svoj erb v starobylom kostole
Sv. Sabiny, ktorý je známy najstarším zobrazením ukrižovaného Krista z 5.
storočia. V tomto kostole príjma každoročne počas Popolcovej stredy pápež popol
na hlavu na znak pokánia práve z rúk titulárneho kardinála. Druhý slovenský
kardinál - Ján Chryzostom Korec je titulárnym kardinálom kostola Sv. Fabiána a
Venanciána.
Nenahraditeľná pomoc pre Sv. Otca.
Kardináli sú menovaní počas konzistória /t. j. "tam, kde sa nachádzajú zídení"/.
Je to slávnostné zhromaždenie všetkých kardinálov, ktorí sa v tom čase
nachádzajú v Ríme, predsedané pápežom. Okrem ohlásenia nových kardinálov je jeho
primárnou úlohou pomoc pápežovi pri rozhodovaní o dôležitých otázkach pri
riadení Cirkvi. Niektorí z kardinálov sú menovaní z rôznych dôvodov "in pectore",
čiže "v srdci" pápeža. Ak sa prekážka odstráni /váčšinou ide o politickú
situáciu/, kardinál je menovaný i verejne.
Posledné rozhodnutie v konzistóriu však patrí pápežovi. Tak tomu bolo i v prvom
konzistóriu zvolanom po menovaní pápeža Pia IX. Pápež rozhodol o poskytnutí
amnestie pre všetkých väzňov vo vtedajšom pápežskom štáte. Nasledovalo tajné
hlasovanie. Čierny kamienok znamenal nesúhlas, biely súhlas s pápežovým
rozhodnutím. Väčšina kardinálov odovzdala čierne kamienky... Pápež si vtedy
zložil z hlavy svoje biele cuketo, prikryl ním čierne kamienky a vyhlásil: "Tak
a teraz sú všetky biele!"