Čo sa deje vo Vatikáne v prípade pápežovej smrti

„Pápež je mŕtvy“- túto smutnú správu ohlasuje kardinál kamerlengo /Aktuálne španielsky kardinál Eduardo Martines Somalo/. Ohlási to Rímskemu vikárovi /Camillo Ruini/ a hneď potom vydá pokyn na zabalzamovanie pápežovho tela, ak on sám pred smrťou nerozhodol inak. Zapečatí sa Bronzová brána, ktorá je hlavným vstupom do pápežovho bytu, za účasti svedkov sa rozlomí pápežova pečať a z Baziliky sv. Petra vo Vatikáne sa začne rozliehať zvonenie. Smrť pápeža oznamuje mohutný zvon vyrobený len pre túto príležitosť...
Počas uprázdneného apoštolského stolca preberá vládu v Cirkvi Zbor Kardinálov, avšak bez možnosti vydania nových zákonov, zmeny dosiaľ platných, či zrušenia milostí a povolení, ktoré vydal zomrelý pápež.
Podľa najnovšieho nariadenia je prísny zákaz fotografovania či filmovania pápežovho tela v okamihu smrti, až pokiaľ nebude zaodetý do pohrebného rúcha. Jeho telo je vystavené v Bazilike sv. Petra a bude pochované v podzemí baziliky medzi väčšinou nástupcov sv. Petra.

Povinnosť volá do Ríma...

Kardinál- dekan /Joseph Ratzinger/ zvolá do Ríma všetkých kardinálov, ktorí nedovŕšili 80. rok života /podľa nariadenia Pavla VI. z roku 1975 môžu voliť a byť zvolení len kardináli, ktorí nedosiahli 80. rok života/. Schádza sa konkláve. Konkláve /termín pochádza z „con chiave“, čo znamená zavrieť na kľúč/ je miesto, kde sa po smrti pápeža schádzajú kardináli, aby zvolili nového Pontifexa. Zvyk zatvoriť kardinálov na jednom mieste bez možnosti ho opustiť až do zvolenia nového pápeža pochádza z roku 1216, keď počas svojej cesty po Perugi náhle zomrel Inocent III. Malo sa tak dosiahnuť rýchle zvolenie nového pápeža a na dôvažok bez nepriaznivých zásahov zvonka.
Gregor X. rozhodol, že ak sa kardináli nedokážu dohodnúť na novom pápežovi do troch dní, budú dostávať len jeden chod jedla a ak zostanú nerozhodní i na piaty deň, zostanú len o chlebe a vode...
Podľa nariadenia, vydaného Piom XI. sa kardináli musia zísť do 15 dní od pápežovej smrti. Tento čas je možné predĺžiť, nie však na viac, ako 20 dní.
Do konkláve vchádzajú i pomocníci kardinálov, ktorí však nesmú byť prítomní pri hlasovaniach.
Tie sa konajú v Sixtínskej kaplnke. Na úvod slúži kardinál- dekan slávnostnú svätú omšu k Duchu Svätému a po nej v procesii odchádzajú všetci kardináli do Sixtínskej kaplnky. Tu zaznie známe: „Extra omnes!“, čo znamená, že pri voľbe môžu byť prítomní už len oprávnení voliči. Hneď potom nasleduje prísaha každého z kardinálov. Potom sa už všetci kardináli odoberú do svojich izieb, ktoré im boli pridelené losovaním. Nikto viac nesmie s nimi počas konkláve komunikovať. Je vydaný prísny zákaz vlastnenia telefónov, faxov, mikrofónov, novín, rádií, fotoaparátov, kamier...
Kardináli sú viazaní prísnym mlčaním o celom priebehu konkláve. Tento zákaz platí i po skončení voľby, ak novozvolený pápež nerozhodne inak.
Hlasovanie prebieha v Sixtínskej kaplnke, ktorá je na to špeciálne upravená. Pozdĺž stien sú postavené sedadlá pre každého z voličov. Každé zo sedadiel je vybavené malým baldachýnom červenej farby. Po úspešnej voľbe sa všetky baldachýny sklopia a zostane len jediný- nad hlavou nového Pontifexa.
Kardináli odovzdávajú svoj hlas podľa svojho svedomia najvhodnejšiemu kandidátovi. Voľba je tajná a hlasovacie lístky odovzdávajú kardináli v zástupe do kalicha, ktorý je pripravený na oltári kaplnky.
Voľba prebieha dvakrát za deň- ráno a večer. Ak je prvé hlasovanie neplatné /teda ak žiaden z kandidátov nedosiahol viac, ako dve tretiny plus jeden hlas/, prebieha hneď i druhé hlasovanie. Takto možno hlasovať maximálne 4 razy za deň.
Výsledok voľby je oznamovaný zástupu na námestí sv. Petra vo Vatikáne. Ak je voľba neúspešná, vychádza z komína Sixtínskej kaplnky čierny dym /hlasovacie lístky sú spálené spolu s mokrou slamou/. Zvolenie nového pápeža oznamuje biely dym /pália sa len samotné hlasovacie lístky/, ktorý stúpa z komína za jasotu prítomných na námestí.
Hneď po úspešnej voľbe sa kardinál- dekan priblíži ku zvolenému kandidátovi a pýta sa na jeho súhlas. Ak ho dostane, nasleduje druhá otázka: „Aké meno si volíte?“
Prvým pápežom, ktorý si zmenil meno bol v roku 533 Merkúrius, ktorý bol pred obrátením
pohanom. Zvolil si meno Ján.
Hneď, ako nový pápež voľbu príjme, získava plnú právomoc nad celou Cirkvou ako Zástupca Ježiša Krista na zemi.
Nový pápež odchádza do sakristie /často nazývanou i „izba sĺz“ /, aby vymenil svoje staré oblečenie za nové- biele. Počas voľby sú pripravené oblečenia pre nového pápeža v troch veľkostiach- pre vysokého, stredného a nízkeho. Hneď po svojom oblečení príma nový pápež sľub poslušnosti od všetkých kardinálov a odchádza na balkón baziliky, aby udelil prvé požehnanie.

„Habemus Papam ! ....“
Kardinál- Protodiakon oznamuje z balkóna Baziliky sv. Petra: „Habemus Papam dominum cardinalem ... qui sibi nomen imposuit...“ /Máme pápeža, pána kardinála .... , ktorý si zvolil meno.../.
Od pontifikátu Jána Pavla I. sa služba nového pápeža začína slávnostnou sv. omšou spojenou s verejným úkonom sľubu poslušnosti kardinálov, ktorý vkladajú do rúk pápeža. Kto by si nepamätal dojímavý moment z inaugurácie súčasného pápeža Jána Pavla II., ktorý po prvý raz opustil trón, aby pri sľube poslušnosti mohol pobozkať ruky kardinála- boli to ruky kardinála Wiszinského...
S menom Jána Pavla II. je spojená i ďalšia výnimka. Po ukončení voľby v Sixtínskej kaplnke a prijatí sľubu poslušnosti od prítomných kardinálov zamieril namiesto balkóna do podzemia baziliky, kde sa hodinu modlil pred obrazom Márie v Litovskej kaplnke. Až potom sa pobral na balkón...

Tiara v múzeu.

Dnes sa korunovácia nového pápeža zaobíde už bez historickej koruny- Tiary, ktorá spočíva v múzeu v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Tiara sa po prvý krát objavila na hlave pápeža BonifácaVIII. v roku 1300 . Vtedy mala dva kruhy- jeden nad druhým, čo vyjadrovalo zvrchovanosť Pontefixa nad akoukoľvek pozemskou vládou. Neskôr bol pridaný ešte tretí kruh. Korunovácia sa dnes symbolizuje slovami: „Nech je zvelebený Boh, ktorý si Ťa vyvolil ako pastiera celej Cirkvi. Kiežby si štedro žiaril počas všetkých dlhých rokov Tvojho života tu na zemi, až pokým, povolaný Pánom, budeš zaodetý nesmrteľnosťou pri vstupe do nebeského kráľovstva.“
Posledná oficiálna korunovácia sa odohrala 30. júna 1963, keď bol korunovaný Pavol VI. Ceremónia korunovácie bola vždy doprevádzaná symbolickými obradmi, medzi ktorými bol i obrad pripomínajúci novému pápežovi svetskú márnosť. Pápežský ceremonár ukázal trikrát novému Pontifexovi horiaci kúdeľ hovoriac: „Svätý otče, takto sa pominie svetská sláva...“ Potom bola pápežovi položená na hlavu Tiara so slovami: „Vedz, že si otcom všetkých kniežat a kráľov, sprievodcom sveta, Zástupcom Spasiteľa Ježiša Krista na zemi, ktorému nech je česť a sláva na veky vekov.“ Odloženie Tiary bolo verejným prejavom zrieknutia sa akéhokoľvek nároku na politickú nadradenosť.
Nepoužíva sa viac ani prenosný trón, v ktorom pápeža nosili počas verejných ceremónií. Posledným, ktorý sa nechal od svojich spolupracovníkov presvedčiť k tomuto aktu, bol Ján-Pavol I. . Zástup sa totiž sťažoval, že nevidí pápeža... Ján Pavol II. prenosné kreslo definitívne odložil a nahradil svojim neodmysliteľným Papamobilom

Ubi Petrus...
Ako však vyzerala voľba pápeža počas dlhých storočí?
Počas prvých tisíc rokov bol pápež volený, tak ako aj iní biskupi, miestnym kresťanským spoločenstvom, klérusom a biskupmi priľahlých diecéz. Dnes je už ťažké určiť, kto akú úlohu zohrával. Najpravdepodobnejšie je, že ľud vyjadril svoju mienku, klérus vyberal kandidátov a biskupi spomedzi nich zvolili jedného, ktorého následne konsakrovali. Až do IV. storočia neboli prakticky väčšie problémy. V tomto období však vystúpili na scénu i dvaja protipápeži- Hipolit /217-235/ a Novacián /250/. Rozpor nastal v otázke znovuprijatia do Cirkvi tých, ktorí počas prenasledovania od nej odpadli. Protipápeži zastávali tvrdý postup s malou možnosťou návratu. V roku 235 sa Hipolit zmieril s Cirkvou a bol opätovne do nej prijatý... Situácia sa zmenila po tzv. Konštantínovom edikte, ktorým bola kresťanom poskytnutá sloboda. Cirkev sa začala rozmáhať a žiaľ stávala sa i miestom vypočítavostí a túžby po úspechoch. Do voľby začali zasahovať vladári a politické autority, i keď sa musí podotknúť, že nie vždy so zlým úmyslom. A tak v XI. storočí si niektoré z týchto subjektov nárokovali na rôzne zásahy v otázke voľby nového pápeža- od potvrdenia výsledkov voľby až po priame navrhovanie kandidátov. Situácia sa stala neúnosnou. Zásah prišiel zo strany pápežov. V roku 1059 pápež Mikuláš II. bulou „In nomine Domini“ vydal nariadenie, podľa ktorého jedinými voličmi pápeža sú kardináli- biskupi. Kandidát mal patriť ku kléru Rímskej Cirkvi a len v prípade nutnosti ku kléru niektorej inej z diecéz. Ak by pre akýkoľvek prípad bola znemožnená voľba v Ríme, mala sa odohrať na ktoromkoľvek inom vybranom mieste. Vladárovi bolo touto bulou priznané jediné právo- byť o výsledkoch volieb informovaný...
Rozhodnutím pápeža Alexandra III. z roku 1179 sa právoplatnými voličmi pápeža stali rovnako kardináli- biskupi, kardináli- kňazi i kardináli- diakoni. Novozvolený pápež musel obdržať dvojtretinovú väčšinu hlasov.
Poslednou úpravou ohľadom voľby pápeža je apoštolská konštitúcia Jána Pavla II. „Universi dominici gregis“, ktorá bola vydaná vo februári 1996. Podľa nej zostáva nezmenený počet kardinálov, ktorí môžu voliť nového pápeža /120/. Nezmenený zostáva i vek kardinálov- voličov /80 rokov/. Zmena sa týka ubytovania kardinálov. Bývať budú v novom „Dome sv. Marty“, ktorý bol pred nedávnom dokončený a obohatený o nové technické zariadenia ako napr. prístrojom na kontrolu telefónnych hovorov pomocou prenosných telefónov, ktoré sú na zozname zakázaných pomôcok, kvôli objektívnosti voľby.

„Ad sum !“ - Tu som, Pane...
Aké sú reakcie novozvolených pápežov? Je takmer nemožné sa vžiť do ich pozície:
Pápež svätý Pius V., ktorý bol dominikánom, sa po svojom zvolení za pápeža vyjadril: „Keď som žil vo svojom kláštore, mal som veľkú nádej na spásu. Začal som ju strácať po tom, ako som sa stal biskupom a teraz ako pápež som ju už takmer úplne stratil...“
O doteraz posledných dvoch voľbách rozpráva viedenský kardinál König: „Kardinál Luciani /Ján Pavol I./ mi počas voľby hovoril, že je pokojný. Keď sa však blížil koniec hlasovania, znepokojnel. Po oznámení výsledku dostal takmer šok. V prvom momente nechcel voľbu prijať, videl som jeho jemné zamietavé gesto rukou. Kardináli, ktorí sedeli vedľa neho, sa ho snažili presvedčiť. Po prijatí voľby však v ňom zavládol veľký pokoj.
Karol Wojtyla naproti tomu hneď po prekonaní momentu prekvapenia zostal pokojný a istý. Po požehnaní z balkóna baziliky sa k nám vrátil a každého osobne pozdravil. Dokonca i personál kuchyne.“
Zriekol sa pre vyššie ciele.

Môže sa pápež zrieknuť svojho úradu?
História nám to potvrdzuje. 13. decembra 1294 sa zriekol svojho úradu pápež Celestíno V. Pred svojim zvolením za pápeža bol jednoduchým pustovníkom. Päť mesiacov po zvolení a po ťažkom zápase vo svedomí po porade s autoritami predniesol pred kardinálmi svoje rozhodnutie zrieknuť sa úradu. Po svojej reči zostúpil z trónu, pred očami všetkých si zložil z ruky prsteň, mitru, štólu i plášť, spúšťajúc ich pomaličky na podlahu. Obliekol si opäť svoje rehoľné rúcho a opustil zhromaždenie...

Nuž, nie je ľahké stať sa pápežom! Vždy ale zostáva prísľub toho, ktorý si kandidáta vyvolí: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev!“

M3N, apríl 2005