SIKHIZMUS

Sikhizmus symbolizujú tri meče a kruh. V čase svojho vzniku predstavoval pokus o syntézu dvoch dominantných náboženstiev Indie – hinduizmu a islamu. Jeho zakladateľom bol guru ( náboženský a duchovný vodco ) Nának v 15. storočí. V poslednom období sa jeho radikálny súpenci zviditeľňujú najmä rozsiahlou teroristickou činnosťou namierenou proti indickej vláde.
Miestom zrodu tohto náboženského hnutia bola India. Vznik sikhizmu v 15. storočí sa časovo prekrýva s obdobím nástupu mogulských panovníkov Indie. Mogulovia, ktorých moc začala práve vtedy niečo znamenať, postupom času vytvorili najsilnejšiu moslimskú dynastiu v dejinách Indie. V období ich vlády existovali rôzne náboženské prúdy, ktoré nekládly dôraz na rozdiely medzi hinduizmom a islamom. Myšlienkam tolerancie medzi ľuďmi sa nebránilo ani v tom čase populárne hinduistické hnutie bhakiti, ktoré malo veľa spoločného s islamským ponímaním sveta. Jeho stúpenci hlásali absolútnu oddanosť bohu a lásku k nemu ( čo je vlastne význam slova bhakti ), rovnosť všetkých ľudí bez odľadu na kastu, pohlavie a vyznanie – teda myšlienky, ktoré sa neskôr stali súčasťou duchovného myslenia sikhizmu.
Guru Nának sa narodil roku 1469 v dedine Talvandi blízko mesta Lahore v dnešnom Pakistane. Uznával len jedého boha, avšak bližšie ho neurčil, jeho poslanie zhrnul do jedinej vety : „Keďže je iba jeden boh a ten je naším otcom, všetci musíme byť bratia.“ Nának ovládal niekoľko jazykov a na svojich cestách trávil veľa času rozhovormi s učenstvami rôznych náboženstiev. Práve toto učenie nadviazalo na myšlienku, ktorá odmietala rozdiely madzi ľuďmi vytvorené starým hinduistickým kastovým náboženstvom.
Nánakov následník guru Angad ( 1504-1552 ) bol verným pokračovateľom začatého diela. Odmietol arabské aj devanagarské písmo a zostavil nové, pandžábske ( gurumukhí ). Mogulský panovníci spočiatku sikhizmus podporovali, pretože vnímali ho ako sektu, ktorá sa usiluje zblížiť s hinduizmom a islamom.

So vzrastom majetku a moci úzkeho kruhu sikhských pohlavárov sa však začal ich postoj meniť. Za piateho guru Ardžana Deva sa už otvorene prehlbovalo nepriateľstvo medzi moslimskými panovníkmi a vedúcou vrstvou sikhov. Ako prvý na túto zmenu doplatil práve guru Ardžan, keď ho mogulský panovík Džahangár nechal umučiť. Sikhovia odpovedali ozbrojeným odporom, ktorý kulminoval za posledného, desiateho guru Góbinda Singha ( 1675-1708 ). Góbind Singh bol najvzdelanejší zo všetkých guru. Rovnako dobre ovládal meč i slovo. Za jeho vlády sa dovŕšila premena sikhskej náboženskej obce na elitné vojenské bratstvo – chálsu. Rozhodujúca zmena sa stala za dramatických okolností roku 1699 v Ánandpure na jarnom trhu. Na zhromaždení sikhov sa zjavil Góbind s vytaseným mečom a mávajúc ním žiadal hlavu jedného z prítomných. Po krátkom čase sa odhodlal jeden z kasty kaštrijov ponúknuť mu svoj život. Guru ho zobral do stanu odkiaľ bolo počuť úder a vidieť tečúcu krv. Singh sa opäť objavil pred zhromaždením a žiadal ďalšiu obeť. Znovu sa našiel dobrovoľník a táto scéna sa opakovala päť krát. Potom Góbind otvoril stan a vo vnútri bolo päť bezhlavých kôz a päť dobrovoľníkov oblečených v prekrásnych šatách. V nasledujúcom obrade dal guru všetkých pokrstiť a potom pokrstili oni jeho. Guru Góbind prijal krst od ľudí z nižších sociálnych kást – tkáča, holiča, nosiča vody a roľníka, a tento počin priviedol pod jeho zástavy viac ako 80 tisíc ľudí. Góbind Singh určil nové pravidlá a zákony chálsy, ktoré definitívne sformovali toto novovzniknuté vojenské náboženstvo, do ktorého mohli vstupovať aj ženy. Pod velením Góbinda Singha chálske bratstvo vybojovalo sériu výťazných bitiek, pričom v poslednej padli aj jeho dvaja synovia. Preto Góbind určil, že namiesto ďalšieho guru bude jedinou autoritou sikhov posvätná kniha Ádí Granth, ktorú nazývali aj Guru Granth Sahib. Spočiatku mierumilovná náboženská obec mala po tragických skúsenostiach dve možnosti : brániť sa, alebo sa rozplynúť v dvoch dominantných náboženstvách. Sikhovia si podľa chálsy zvolili tretiu možnosť – boj.
Dôležitým letopočtom pre neskorší vývoj sikhizmu bol rok 1799, keď Randžítovi Singhovi sa podarilo nielen dobyť centrum Pandžábu Lahore, ale neskôr aj samotný Pandžáb a spolu s ním priľahlé oblasti Multán, Kašmír a Péšávar. Utvoril sa centralizovaný štát, ktorý zanikol až v tedy, keď sa ho zmocnili britský kolonizátori.

Tento útvar bol považovaný za ríšu sikhov a na ňu sa v súčasnosti odvolávajú sikhský separatisti, ktorý sú za odtrhnutie Pandžábu od Indie a za vytvorenie nového nezávislého teokratického štátu Chálistan. Problém však spočíva i v odlišnom vývoji Pandžábu od ostatných častí Indie. Už počas birtského panstva, ktoré sa riadilo zásadou „ rozdeľuj a panuj “, boli vznesené prvé prekážky v hindsko-sikhských vzťahoch. Briti sa usilovali oslabiť súdtužnosť medzi týmito dvoma náboženskými skupinami a získať sikhov na svoju stranu, čo sa im viackrát podarilo. Sikhovia slúžili v koloniálnej armáde a ich jednotky boli lojálne voči britskej korune. Sikhský vojaci nosili svojich päť symbolov
~ dlhé vlasy a fúzy ( kéš )
~ hrebeň vo vlasoch ( kanghá )
~ krátke spodné nohavice ( kačchá )
~ železný náramok ( kara )
~ zbraň – meč alebo dýku ( kripán )
Tieto symboly zostali dodnes a spolu s turbanom sú ľahko rozpoznateľnou súčasťou sikhského odevu. Pre synov chudobných pandžábskych roľníkov bola služba v armáde výhodným povolaním, preto sa Pandžáb na krátke obdobie stal základňou Britov. Títo si to uvedomili a začali ekonomicky podporovať túto oblasť. Britská diplomacia, ktorá už v tom čase začala využívať náboženské rozpory vo svoj prospech, sa riadila heslom: „Ak chceš udržať Indiu, musíš udržať Pandžáb.“ Vďaka tajto politike sa v druhej polovici 19. storočia naraz stalo, že sa sikhovia počas protibriských povstaní indického obyvateľstva postavili na stranu kolonizátorov. V dvadsiatych rokoch 20. storočia však bola založená sikhská strana Akálí dál. Jej cieľom bol boj proti koloniálnej správe a proti fueuálnym vodcom sikhskej náboženskej obci. Neskôr práve predáci tejto strany prišli ako prví s myšlienkou odtrhnutia Pandžábu.
Po skončení britského koloniálneho panstva sa obrovské územie rozdelilo na dve časti – prevažne moslimské obyvateľstvo vytvorilo nezávislí štát Pakistan, pričom v Indii zostalo prevažne hinduistické obyvateľstvo. Táto zmena situácie mala za následok obrovskú migráciu obyvateľstva spojenú s veľkým krviprelievaním. Moslimovia sa húfne sťahovali do Pakistanu a hinduisti, no predovšetkým sikhovia sa zase hromadne presúvali do Indie. Najmä pre sikhov mal proces delenia neblahé následky - ich hlavné mesto Lahore a prevažná časť Pandžábu, v ktorom žila väčšina sikhov, pripadla moslomskému Pakistanu. A v ňom nebolo miesta pre sikhov, lebo stúpenci islamu ich prenasledovali a hromadne vraždili. Sikhovia však príkoria zo strany moslimov oplácali rovakám spôsom na opačnej strane hranice. Toto spôsobilo presun 17 miliónov ľudí, pričom zavraždených bolo okolo pol milióna osôb.

Vďaka utečencom z moslimského Pakistanu podiel sikhskej populácie vzrástol zo14 na 35 %. Jeho konečným rezulátom bolo vytvorenie ďalších komunít v ostatnej časti Indie, ale i vo svete.
Od roku 1947 sa sikhovia rozhodli spojiť svoje osudy s Indickou republikou. Hoci počas stáročí boli kultúrne, ale aj duchovne väčšmi zviazaní s hinduistickou časťou indickej populácie, postupne sa stali pôvodcami problému, ktorý nadobudol katastrofálne následky. Rozpory s indickou vládou a úsilie sikhov o vytvorenie vlastného, nezávislého štátu vyvrcholili v osemdesiatych rokoch, keď plameň konfliktu rozhorel vskutku naplno. V pandžábe tiekla krv, vládol tu teror a situácia sa zo dňa na deň zhoršovala. Vyvrcholením bolo zneúctenie Zlatého chrámu v Amritsare.
Napriek všetkým uvedeným skutočnostiam sa sikhovia nezmazateľne zapísali do dejín Indie a zostáva vskutku pozoruhodným faktom, ako sa táto na indické pomery hŕstka dokázala zviditeľniť pozitívným, no v poslednom období zásluhou niekoľkých extrémistov, žiaľ, aj negatívnym spôsobom. Talent, energia a pracovitosť sikhov in v spločnosti zabezpečili čestné miesto, ktoré by podľa svojho počtu nemohli zastávať. Vynikajú nielen vojenskými kvalitami a technickou zručnosťou, ale je ich možné vidieť na ulici ako obchodníkov, taxikárov a výrazne sú zastúpený v posádkach indických leteckých spoločností. Sú tiež najlepšími roľníkmi, vynikajúcimi remeselníkmi a športovcami. Vďaka svojej pracovitosti a solidárnosti aj tí najbiednejší z nich žijú nad hranicou chudoby a nie sú odkázaný na almužnu.
Duchovné centrum sikhizmu sa nachádza v meste Amritsar. V Jazere nesmrteľnosti, ako znie preklad tohoto mesta, bola za piateho guru postavená svätina Harimandir Sahib, neskôr prebudovaná na známy a povestný Zlatý chrám. Na rozdiel od hinduistických chrámov, ktoré majú iba jeden vchod, je pútnické miesto sikhov prístupné z každej svetovej strany a symbolizuje to otvorenosť pre príslušníkov všetkých štyroch hlavných náboženstiev Indie: moslimov, hinduistov, budhistov a sikhov. Zlatý chrám v Amritsare tvorí ucelený komplex, ktorý sa skladá z centrálneho chrámu uprostred malého jazierka a z priľahlých budov slúžiacich na ubytovanie pútnikov z celého sveta. Každý pocestný, ktorý sa zastavý v Zlatom chráme, tu môže zadarmo dostať stravu a nocľah minimálne po dobu troch dní.
Sikhské náboženstvo sa stalo nádejou pre budúcnosť tisícov chudobných ľudí, ktorí v čase jeho vzniku nemali šancu ovplyvniť a zmeniť svoj život.

V jeho hnutí sa spojili bohatí a chudobní, aby začali budovať vnútorný svet, ktorého člen mal povinnosti aj záruky. Hoci sikhská spoločnosť vytvorila uzavretú komunitu, navonok neprístupnú okolitému svetu, príznačnými znakmi pre ňu aj v súčasnosti zostávajú ohľauplnosť, vzájomná pomoc a zmysel pre kolektívne blaho.