Záujem
Záujem - v psychlógii sa tento pojem ustálil až koncom 19. storočia a nadobudol
potom veľkého významu zvlášť v aplikovanej psychlógii pri výzkume záujmu v oblasti
voľby povolania a inde.
V psychologickom pojatí záujmu sa v podstate objavili tri hľadiská:
1. záujem je stotožňovaný s pojmom schopnosti,
2. záujem je ponímaný ako zložka osobnosti alebo charakteru,
3. záujem je chápaný ako špecifický psychický jav.
Z počiatku bol záujem tiež stotožňovaný s pozornosťou (W. James). S. Lacerbeau (1955)
spozoroval v rôznych definíciách záujmu tri prvky:
1. mobilizáciu pozornosti,
2. citový vzťah,
3. snahovú tendenciu.
Množstvo sovietských psychlógov vymedzuje však záujem ako poznávací vzťah. Veľmi
rozšírené je operacionalistické pojatie záujmu, ktoré je založené na jeho vonkajších
prejavoch a predmetnosti. D. E. Super (1965) rozoznáva štyri typy operacionálnych
definícii záujmu:
1. záujmy vyjadrené (záujem je to, čo opýtaný prehlasuje za zaujímavé),
2. záujmy manifestované (záujem je to, čomu človek dáva prednosť, na čom sa podiela
atď.),
3. záujmy testované (záujem je to, načo v experimentálnej situácii subjekt upína
pozornosť, čo vidí, počuje, čo si zapamätáva a i.),
4. záujmy inventované (záujem je to, čo je štatisticky vyanalyzované z odpovedí
subjektu na množstvo položených otázok, ktoré sa týkajú obľuby rôznych činností
a predmetu).
Z operacionalistického hľadiska sú dôležitejšie ukazateľné záujmy. Podľa R. B. Cattella
(1950) sa dájú rozlišovať tieto indikátory záujmu:
1. preferencie a projekcie v testoch a dotazníkoch,
2. pohotovosť vynaložiť čas, peniaze a námahu, ako i podstúpiť riziko,
3. informovanosť, zbehlosť a zručnosť v určitom obore alebo oblasti činnosti,
4. konfentrácia pozornosti a miera zapamätovania prvkov v určitej oblasti, akcentácia
vo vnímaní a zmenšovaní doby voľby pri ponúkanom výbere,
5. afektívne vzrušenie so svojimi fyziologickými korelátmi (frekvencia pulzov, svalové
napätie a i.)
H. Sloniewska (1959) medzi ukazovateľov záujmu zahrňuje ešte myslenie, diskusiu
a rozhovory týkajúce sa predmetu záujmu, čítanie a rôzne ďalšie prejavy svedčiace
o zaujatí pozornosti a jej koncentrácii. Zvlášť dôležitým indikátorom záujmu je
obsah čítania, pamäť a pozornosť, zaujímaním sa niečim v praxi, rozhovoroch a i.
Všeobecne sa záujem chápe ako motív alebo ako zvláštny prípad snahy. Rôzne definície
záujmu vychádzajú z rôznych hľadísk: Experimentálne je záujem reakciou záľuby, behavioristicky
môže byť záujem definovaný ako generalizovaná tendencia chovania individua, priťahovania
určitými triedami aktivít alebo jednoducho ako naučený motív. Veľmi nejednotné sú
zvlášť fenomenologické hľadiská, ktoré postihujú intrapsychickú štruktúru záujmu;
napr. "záujem je snaha po pociťovaní hodnoty účasti na predmetoch a priebehu skutočnosti,
v špecifickej forme vedenia a jej bytia" (Ph. Lersch, 1962). L. Klages (1928) chápe
záujem ako smer chcenia,
R. Melii (1961) ako tendenciu k zameranému jednaniu, G. Murphy (1947) ako city,
resp. pozornosť sprevádzajúca jednanie alebo ako dispozícia definovaná v termínoch
objektov, M. Beslay (1963) ako elementy dynamizujúce psychickú aktivitu.
Rôzne záujmy vznikajú často na spoločnom podklade, ktorý sa premieta v jej obsahu,
ale súčasne tiež záujem, napr. záujem o šport, môže mať u rôznych osôb rôzny pôvod.
Základ vzniku záujmu je rôznorodý, ale súvisí obecne s generalizovanými tendenciami
a so vznikom tzv. sekundárnych hodnôt a sekundárnych motívov. Správne je, chápať
záujmy ako dispozície osobnosti, ktoré sa vzťahujú na všetky tri stránky duševného
života; obsahovú, citovú a snahovú.
Záujmy súvisia s celkovým založením osobnosti a toto založenie do určitej miery
i odhalujú, preto sa ich výskumom tiež zaujíma psychodiagnostika, ktorá ich zistenie
a analýzu berie často za základ charakterologického popisu. Pojem záujmu je nutné
odlíšiť od pojmu pozornosti, sklonu, postoja, zvedavosti a i. Vedomé zameranie osobnosti
na určité objekty môže mať rôzne stupne intenzity, čo sa dá s ohľadom na jej vzostupnosť
vyjadriť v pojmoch zaujatie, záujem, záľuba.
Veľmi nejednotná je ďalej klasifikácia záujmov, lebo sa vychádza z rôznych hľadísk.
Najčastejším hľadiskom je predmet záujmu, a tak sa rozlišuje záujem o osoby, zvieratá,
veci, spoločnosť, prírodu, vedu atď. J. P. Guilford (1958) podáva prehľad hlavných
záujmov: umelecké, lingvistické, vedecké, mechanické, obchodne politické, sociálna
aktivita, osobné prispenie, úradovanie. Východiskom tohoto prehľadu je faktorová
analýza. E. Spranger (1914) vyšiel z tzv. "chápavej psychológie" a dospel k tejto
klasifikácii základných hodnôt (záujmov) človeka: teória, ekonomika, estetika, sociálnosť,
moc a viera.
Predmetom záujmu môže byť ktorákoľvek bytosť, vec, jav, udalosť atď. Dôležitejšie
je rozdelenie základných a odvodených záujmov, napr. záujem o spoločnosť a záujem
o čítanie literatúry so spoločenskou tematikou.
V tvorení záujmov sa uplatňujú rôzne faktory:
osobná skúsenosť,
pohlavie,
sociálny status,
kultúrna príslušnosť,
výchova,
vek a i.
Niektoré záujmy korelujú pozitívne s inteligenciou.
Podstatné rozdiely sú v záujmoch mužov a žien, preto sa rozlišujú typicky mužské
a typicky ženské záujmy. Muži sa zaujímajú viac o fyzické činnosti, veci, politiku,
obchod, mechaniku, vedu; ženy opäť viac o umenie, literatúru, domáce záležitosti,
sociálne služby a i.
Záujmy jednovaječných dvojčiat korelujú viac než záujmy dvojčiat dvojvaječných,
ale faktor dedičnosti je nejasný.
Výskum korelácie záujmov rodičov a detí prinieslo rovnako nejednotné výsledky.
Záujmy sú len popisné termíny.