Kresťanstvo vzniklo vo východorímskej provincii Judea. Autorom kresťanstva je Ježiš Kristus, ktorý je považovaný za historickú osobu. Po Ježišovej smrti sa jeho učeníci, na čele s Petrom, stali šíriteľmi kresťanstva. Kresťanstvo sa hneď rozšírilo do Sýrie, Severnej Afriky, Malej Ázie, potom do Európy. V Konstantínopole, Kartágu, Alexandrii, Antiochii vznikli cirkevné zbory na čele s patriarchami. V západnej časti Rímskej ríše sa stal centrom kresťanstva Rím na čele s rímskym biskupom. Od polovice 5. storočia sa nazýva pápež (od slova papas= otec). Pápež mal prioritné postavenie.
Rímska ríša tvrdo potlačovala kresťanské náboženstvo, kresťania boli cieľavedome prenasledovaní, niekoľko tisíc zomrelo mučeníckou smrťou. Okolo roku 150 vznikli prvé katakomby v Ríme- v nich kresťania tajne vykonávali obrady, krstili, sobášili, a hlavne pochovávali. Kresťanstvo bolo v ilegalite až kým cisár Konštantín I. Veľký v roku 313 Milánskym tolerančným reskriptom povolil kresťanské náboženstvo v Rímskej ríši. Cirkvi priznal verejno-štátnu právnu subjektivitu a nariadil vrátenie všetkých cirkevných majetkov zhabaných počas prenasledovania kresťanov. Biskupi získali právo rozhodovať v súdnych sporoch veriacich v ríši. Biskupi sa svojím postavením dostali na úroveň vysokých štátnych úradníkov. Milánskym ediktom Konštantín I. Veľký zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami v Rímskej ríši. V roku 321 vyhlásil kresťanskú nedeľu za sviatok a deň pracovného voľna.
V období ranného stredoveku postavenie cirkvi vzrástlo, panovníci pochopili jej úlohu pri upevňovaní stability ich vlády. Byzanskí cisári a panovníci dynastie Karolovcov začali všemožne podporovať cirkev. Tá získavala od veriacich i panovníkov obrovské bohatstvo, ktoré využíva na charitatívne účely (podpora chudobných, chorých, vdov, sirôt...), na samotnú cirkev (kostoly, kláštory, univerzity...) a z veľkej časti na blahobyt cirkevnej hierarchie. Vysokí cirkevní hodnostári často zasahovali aj do svetského života, dochádzalo ku konfliktom v schvaľovaní do cirkevných funkcií (biskupov, arcibiskupov a pápeža). Cirkev si vyhradzovala právo korunovať panovníka, zbaviť poddanského sľubu vernosti. Preto často dochádzalo ku konfliktom, napr. boj o investitúru medzi Gregorom VII. a Henrichom IV..
Okrem toho že kresťanstvo stabilizovalo svetskú moc malo obrovský význam pri šírení kultúry, vzdelanosti, písomníctva, umenia a vedy v rannom stredoveku.

V tomto období boli gramotní len mnísi a kňazi, ostatní boli negramotní. Cirkevné úrady, školy a kláštory sa stali centrami rozvoja kultúry, prírodných vied, histórie, astronómie, medicíny, literatúry náboženského charakteru, teológie a výtvarného umenia. Významnú úlohu v rozvoji vzdelanosti mali stredoveké kláštory. Cirkev zakladala školy, knižnice, univerzity. Neskôr v období stredoveku táto úloha upadá. V roku 395, po smrti cisára Teodosia I. Veľkého sa Rímska ríša za vlády jeho synov definitívne rozpadla na Východorímsku a Západorímsku ríšu. Podľa nového cisárskeho ediktu museli všetci občania prijať kresťanské náboženstvo. Okolo roku 400 je vo východnej časti ríše 10 až 12 mil. kresťanov, v západnej 4 až 6 mil. S rozdelením ríše sa delí aj cirkev na západnú- rímsku, ktorá sa sústreďuje na rozvoj rímskej kultúry, umenia a vzdelanosti. Ako liturgický jazyk používa latinčinu. Východná- grécka cirkev nadväzuje na tradície gréckej kultúry, liturgickým jazykom je gréčtina.
V období ranného stredoveku sa vykryštalizovali dve centrá kresťanstva, Rím (na čele s pápežom) a Konštantínopolis (na čele s patriarchom). Už v roku 381 Carihradský koncil zdôraznil, že patriarcha musí zastávať hneď druhé miesto za rímskym pápežom. Byzanskí cisári a patriarchovia sa však považujú za pokračovateľov Rímskej ríše, preto sa nechcú podriadiť Rímu. Vo východnej časti začnú budovať vlastnú cirkevnú organizáciu, cirkevnú hierarchiu, ktorá sa neochotne podriaďuje rímskemu pápežovi.
Už v 9. storočí začína cesta k veľkému rozkolu v cirkvi. Za prvú príčinu je považovaný boj o vplyv pri šírení kresťanstva. Západná cirkev sa sústredila na pokresťančovanie západných Germánov. Východná cirkev pokresťančovala východnú Európu a Balkán. Narazili na seba na Veľkej Morave (Rastislav povolal z Byzanskej ríše Konštantína a Metoda, za vlády Svätopluka nastal príkon k západnej cirkvi). Ďalší problém nastal na juhu Talianska a na Sicílii. Hoci sú v blízkosti Ríma boli pod vplyvom východnej cirkvi. Začiatkom 11. storočia toto územie obsadili Normani, ktorí uznávali rímskeho pápeža. 16. júla 1054 pápežský legát kardinál Humbert v mene pápeža Leva IX. (zosnulého 19. apríla 1054) exkomunikoval v kostole Hagia Sofia carihradského patriarchu Michala Kerularia, čím spečatil rozkol medzi rímsko-latinskou západnou cirkvou a gréckou východnou cirkvou. Centrom východnej cirkvi sa neskôr stáva Moskva (po roku 1453).
V prvej tretine 9. storočia začína v Byzanskej ríši tzv. obrazoborectvo- ničenie obrazov, sôch, relikvií, odmietanie ich uctievania. Cisár Lev III.

to podporoval, aby oslabil vplyv východnej cirkvi zatvárali kláštory, konfiškovali cirkevnú pôdu.
V druhej polovici 9. storočia je západná a východná cirkev opäť v konflikte pri pokresťančovaní Bulharov. Byzanská cirkev na čele s patriarchom Fotiom nesúhlasí so zasahovaním západnej cirkvi na Balkánskom poloostrove. V 9. storočí východná cirkev začala označovať západnú za nepravovernú a seba za pravovernú t. j. pravoslávnu.
Ďalšie príčiny rozkolu vyplývajú z rozdielov v kultúre, v obradoch, v liturgickom jazyku (napr. hostia má byť z kvaseného, alebo nekvaseného cesta). Okolo roku 450 pápež Lev I. Veľký, sv. (440-461) zaviedol pre rímsku Cirkev trojdňový pôst (streda, piatok, sobota) tri razy do roka, neskoršie kantry. V tomto roku sa začal svätiť sviatok Nanebovzatie Panny Márie a biskup Mamert vo Vienne (Francúzsko), zaviedol vo svojej diecéze krížové dni ako spoločné modlitby a procesie za odvrátenie prírodných katastrôf.
Pred rokom 600 sa v kresťanskom umení objavuje kríž- krucifix. Približne z tohto obdobia pochádza kamenný. bohato zdobený kríž v antickej Geruláte (dnešné Rusovce pri Bratislave). Obrovskú úlohu v cirkvi zohráva pápež Gregor I. Veľký. Ako prvý pápež, si sám zvolil titul vyjadrujúci pokoru Servus servorum Dei- Sluha sluhov Božích. Okolo roku 600 zozbieral cirkevné spevy do Antifonára. Do jedného celku zhromaždil hudbu ovplyvnenú mnohými národmi a kultúrami a zaviedol tzv. gregoriánsky spev (chorál), čo bol začiatok novej etapy vo vývoji cirkevnej hudby.
Kedy vlastne vznikala kresťanská Európa?
Šírenie kresťanstva na západe: GÓTI prijali kresťanstvo z Konstantínopola, keď v roku 341 patriarcha Eusébios vysvätil biskupa Wulfila. Odtiaľ sa šírilo kresťanstvo germánskym národom. VIZIGÓTI sa usídlili v Gálii, založili v roku 419 ríšu s hlavným mestom Tolosa (dnešné Toulouse). Po roku 589 prijal katolícku vieru kráľ Rekkared a potom celý národ. FRANKOVIA prijali kresťanstvo v roku 496, keď kráľ Chlodvik prijal v Remeši krst od katolíckeho biskupa Remigia. Frankovia boli hrdí na svoje kresťanstvo. Svedčí o tom zákon Lex salica (okolo roku 510), v ktorom je zaznamenané staré kmeňové právo Frankov. Začína sa slovami: „nech žije Kristus, ktorý miluje Frankov! Nech ochraňuje ich ríšu, napĺňa svetlom svojej milosti ich vodcu, chráni ich vojsko, je oporou viery, prepožičiava mier, radosť a šťastie- on, Pán všetkých vladárov, Ježiš Kristus.“
Kresťanstvo na britských ostrovoch: Britské ostrovy sťahovanie národov veľmi nepostihlo. Cirkev tu bola taká životaschopná, že vysielala do Európy misionárov, aby opäť zakladali a utvrdili kresťanské obce.

ÍRSKO vďačí za svoje obrátenie sv. Patrikovi. Narodil sa v Škótsku roku 371 v kresťanskej rodine. Keď mal šestnásť rokov, uniesli ho piráti a predali do otroctva v Írsku. Sľúbil, že keď sa mu podarí z otroctva utiecť, bude pracovať na obrátení Írska. Keď sa mu útek podaril, v Galii v kláštore bol vysvätený za kňaza. V roku 430 odišiel do Írska, kde s veľkým úspechom pôsobil ako misionár. Z kláštora, ktorý založil, odchádzali mnísi do Galie, Itálie, Germánie, Panónie.
Z írsko-škótskych misionárov vyniká predovšetkým sv. Kolumbán. Narodil sa v roku 550 v Írsku. Pôsobil v Galii, neskôr vo Švajčiarsku.
ANGLOSASOV pokresťančil pápež Gregor Veľký (590-604), ktorý pokrstil vykúpených anglosaských otrokov a s opátom Augustínom ich poslal ako misionárov do ich vlasti.
Pokresťančovanie Európy: O obrátenie NEMCOV sa najviac zaslúžil sv. Bonifác, ktorý ako misionár pôsobil od roku 719. Misie DÁNOV začali po roku 826 na žiadosť kráľa Haralda, ktorý pozval učeného mnícha Ansgara. ŠVÉDI prijali krst roku 1002 kráľom Olavom III.
NÓRI boli definitívne pokresťančený počas panovania kráľa Olava Svätého (1014-1030).
Na ISLANDE bolo kresťanstvo zavedené zákonom roku 1000.
Kresťanstvo u Slovanov: k RUSOM preniklo kresťanstvo z Konstantínopolu. Prvým úspechom bolo v roku 957 pokrstenie kňažnej Oľgy, ale kresťanstvo začal šíriť jej vnuk Vladimír. Ruská cirkev bola hierarchicky závislá od Konstantínopolu a tak bola za kyjevského metropolitu Nikefora pripojená k pravoslávnej cirkvi. CHORVÁTOV po usadení na Balkáne zoznámilo s kresťanstvom domáce rímske obyvateľstvo a kňazi, ktorých k nim vyslal pápež Ján IV. (640-642), sám pochádzal z Dalmácie. K dokonalému pokresťančeniu Chorvátov však došlo až počas pôsobenia žiakov Metoda.
SRBOV, ktorí sa na Balkáne usadili spolu s Chorvátmi, obrátili na kresťanstvo rímske kniežatá vyslané k nim na žiadosť cisára Haraklia okolo roku 640.
BULHARI prijali kresťanskú vieru v roku 864 z Konstantínopolu za kniežaťa Borisa, ktorý prijal svoje krstné meno po byzanskom cisárovi Michalovi. Veľké zásluhy o kresťanstvo v Bulharsku mali Metodovi žiaci, ktorí sa tu usadili po vyhostení z Moravy. Pokresťančovanie ČECHOV sa začalo už za Karola Veľkého. Väčšie úspechy však dosiahla až misia sv. Metoda.
Do POĽSKA prvé správy o kresťanstve prenikli z Veľkej Moravy, ale najväčšou mierou sa tam kresťanstvo dostalo z Čiech. Poľské knieža Mieško z rodu Piastovcov bol pokrstený roku 966. Apoštolom Poliakov je sv.

Vojtech, ktorý po úteku z Čiech pokresťančuje pohanských Sasov.
Pri mnohých slovanských národoch sa v súvislosti s kresťanstvom spomínajú mená Konštantína a Metoda, ktorí pôsobili u Slovienov a Moravanov. Tí dostali vieru začiatkom 9. storočia z Pasova a Soľnohradu (Salzburgu). V roku 828, alebo 830 bol v Nitrianskom kniežatstve posvätený prvý kresťanský kostol- najstarší na území Slovenska a prvý vôbec v strednej a východnej Európe. Kostol sv. Emeráma dal postaviť knieža Pribina a prišiel ho posvätiť salzburský arcibiskup Adalrám. V roku 863 na pozvanie panovníka Rastislava vyslal byzanský cisár Michal III. na územie Veľkomoravskej ríše solúnskych bratov Konštantína Filozofa a Metoda. ich úlohou bolo šíriť kresťanstvo v jazyku, ktorému by Slovieni rozumeli. Dôkladne sa na misiu pripravili. Zostavili písmo- hlaholiku, do staroslovienčiny preložili evanjeliár, texty rímskej liturgie, žalmy a spovedné formuly. Konštantín k svojmu prekladu napísal báseň Proglas, čiže Predslov k sv. evanjeliu. Po príchode na Veľkú Moravu založili učilište, kde vychovávali budúcich kňazov. Vyučovalo sa v ňom v reči Veľkomoravanov. V roku 867 odchádzajú do Ríma. Tu pápež Hadrián I. (867-872) schváli staroslovienčinu ako liturgickú reč. Konštantínovo zdravie sa však veľmi zhoršilo. Chorý vstúpi v Ríme do gréckeho kláštora. Tam prijal rehoľné meno Cyril a 14. februára 869 zomrel. Metod sa stal arcibiskupom Veľkej Moravy a Panónie so sídlom v Sirmiu. Proti menovaniu Metoda za arcibiskupa protestovali duchovní z oblasti hovoriacej po nemecky. Do cyrilometodského obdobia spadajú prvé stopy najstaršej hudobnej kultúry na území Slovenska. V gregoriánskom choráli sa prejavili staroslovienske prvky, žalmy a iné duchovné piesne sa začali spievať v reči ľudu. V roku 880 pápež Ján VIII. Potvrdil samostatnú cirkevnú správu na čele s arcibiskupom Metodom. Po smrti Metoda sa jeho nástupcom stal sv. Gorazd. Svätopluk však vyhnal z krajiny všetkých jeho žiakov a nástupcov. Prijme ich bulharský vládca Boris I. Michal (+907) a šíria kresťanstvo na území jeho ríše.
Ako sa šírilo a upevňovalo kresťanstvo, mnohí ľudia túžili obetovať a zasvätiť svoj život Bohu. Utiahli sa do ústrania, aby modlitbami a prísnym spôsobom života, slúžili Bohu. Spočiatku to boli jednotlivci, neskôr sa spájali s ďalšími ľuďmi rovnakého zmýšľania, a tak vznikali rehole- spoločenstvá s presne určenými pravidlami. Rehoľníci sa zriekli akéhokoľvek majetku, ostávali slobodní a zaväzovali sa poslúchať predstaveného. Po čase si tieto spoločenstvá začali budovať príbytky, z ktorých sa vyvinuli kláštory- domy, kde spoločne žili, pracovali a modlili sa. V kláštoroch platila prísna klauzúra (z lat. clausus= uzavretý).

Každá rehoľa sa riadi pravidlami, ktoré vypracoval jej zakladateľ. Niektoré rády väčšinu času zasväcujú modlitbám a rozjímaniu, iné sa viac zameriavajú na ošetrovanie chorých a starých, na pomoc ľuďom. Rehoľníci nosia habit- dlhé, drsné, vrchné rúcho, často prepásané. Býva rôznej farby a strihu, podľa predpisu jednotlivej rehole. Kláštory sa stávali strediskami kultúry a vzdelania, boli v nich školy a rozsiahle knižnice. Knihy sa ešte netlačili, mnísi ich prepisovali ručne. Spod ich rúk vychádzali knihy (kódexy) s kresbami (ilumináciami). Roku 529 sv. Benedikt z Nurzie (+547) založil na pahorku medzi Rímom a Neapolom kláštor Monte Cassino. Vytvoril regulu Óra et labora (Modli sa a pracuj), ktorou stanovil pravidlá duchovného života rehoľníkov v presne určenom striedaní práce a modlitby. Vytvorením tejto reguly, ktorá bola súčasne zákonníkom i duchovným návodom sa sv. Benedikt stal zakladateľom západného rehoľníctva.
Spočiatku sa združovali len muži, neskôr vznikali aj ženské rehole. Mníšky vedú rovnaký rehoľný život ako mnísi: v presne stanovenom čase vstávajú, modlia sa spoločne či jednotlivo, robia domáce práce, alebo sa venujú službe ľuďom. Niektoré rády majú aj nočné spevy a modlitby. V roku 1095 sa pápež Urban II. obrátil na kresťanov s výzvou oslobodiť hrob Ježiša Krista v Jeruzaleme z rúk tureckých moslimov. Tisícky veriacich sa zo západnej Európy vydali na dlhú vojnovú púť do Palestíny zvanej i Svätá zem. O štyri roky neskôr, po mnohých strastiach a bojoch, ich preriedené šíky dobyli Jeruzalem a na pobrežnom páse Palestíny založili štyri kresťanské kráľovstvá- z nich Jeruzalemské sa udržalo takmer jedno storočie. Avšak roku 1187 egyptský sultán Saladin dobyl Jeruzalem späť. Celkom sa uskutočnilo osem výprav. Ich účastníci si dávali na odev kríž a podľa neho sa nazývali križiaci. Výpravy dostali meno križiacke výpravy. Počas prvej križiackej výpravy vznikali rytierske rády- templári, johaniti a rád nemeckých rytierov. Na čele rádu bol veľmajster. Rád sa delil na tri stupne:
1. mečoví bratia- bojovali
2. ošetrovatelia- starali sa o chorých a ranených
3. vykonávatelia náboženských obradov a sprievodcovia pútnikov po svätých miestach
Členovia rádu sa riadili štyrmi zásadnými cnosťami:
1. chudoba- žili v skromných pomeroch
2. čistota- dodržiavali celibát. 3. disciplína- boli poslušní
4. boj proti islamu
Rytierske rády zohrali významnú úlohu v dejinách stredovekej Európy.
Filip IV. Pekný, francúzsky kráľ, chcel vyvlastniť cirkevný majetok (francúzska cirkev odvádza dane rímskemu pápežovi).

Pozornosť obrátil na rád templárov, ktorí boli veľmi bohatí. Obvinil ich zo zločinov, templári boli fyzicky zlikvidovaní, ich majetok bol zabratý. Rád bol roku 1312 zrušený. Filip IV. vyvlastnil majetok cirkvi, dostal sa do sporu s pápežom Bonifácom VIII. Pápeži boli presídlení do Avignonu- avignonské zajatie pápežov (1309-1378). V roku 1378 začína cirkevný rozkol- schizma. Po smrti pápeža Gregora XI., bol zvolený za pápeža v Ríme Urban VI. Francúzski kardináli zvolili Klimenta VII., ktorý sídlil v Avignone. Na koncile v Pise roku 1409, ktorý zvolali s cieľom ukončiť schizmu v katolíckej cirkvi, vyhlásili Gregora XII. a Benedikta XIII. za zosadených. Za nového pápeža zvolili Alexandra V. Pokus odstrániť schizmu zosadením dvoch súperiacich pápežov a voľbou nového pápeža sa nakoniec skončil úplným neúspechom. Dvaja dovtedajší pápeži svoje zosadenie neuznali, a tak výsledkom bolo vlastne nastolenie trojpápežstva: jeden bol v Pise, druhý v Ríme a tretí v Avignone. 31. októbra 1517 v severonemeckom meste Wittenberg pribil nemecký augustiniánsky mních Martin Luther na kostolnú bránu listinu s 95 bodmi (tézami). V týchto bodoch Luther kritizoval niektoré nešváry v Cirkvi a žiadal nápravu. Protestoval najmä proti predaju odpustkov a majetku v rukách Cirkvi. Vzniklo tak hnutie, ktoré nazývame reformácia a viedlo k vzniku protestantizmu a následnému založeniu evanjelickej a reformovanej Cirkvi (protestantská sa volá aj luteránska). Onedlho sa sformovala protireformácia, čiže hnutie bojujúce proti reformácii. Medzi protestantmi a katolíkmi vypukli náboženské vojny, ktoré na oboch stranách spôsobili veľa utrpenia. Najväčšou náboženskou vojnou bola tridsaťročná vojna (1618-1648). Pôvodne sa začala ako boj medzi katolíkmi a protestantmi v Nemecku (katolícka liga proti protestantskej únii). Neskôr prerástla do vojny medzi rakúskym panovníckym rodom Habsburgovcov a francúzskymi kráľmi, ktorí bojovali o moc a nové územia. Protestanti vojnu vyhrali a roku 1648 bol uzavretý Westfálsky mier. Na Tridentskom koncile (1545-1563) boli prijaté opatrenia proti šíreniu reformácie. Tým sa upevnila jednota katolíckej Cirkvi a vytvorili sa predpoklady pre účinkovanie niektorých reholí- hlavne jezuitov. Zakladateľ tohto rádu sv. Ignác z Loyoly- španielsky šľachtic, ťažko zranený v armáde, vyštuduje teológiu. V roku 1534 zakladá spolok Tovarišstvo Ježišovo, namierený proti reformácii. Pápež Pavol III. osobitnou bulou schválil stanovy jezuitského rádu (1540). Sv. Ignác sa stáva generálom rádu, ktorý bol organizovaný po vojensky.

Jezuiti pôsobili medzi ľudom, zakladali školy, univerzity, podporovali vzdelanie, kultúru- to všetko v duchu rekatolizácie. Reformácia nezasiahla Španielsko, Taliansko a Portugalsko. Celá ďalšia Európa bola už silne poznačená reformačným hnutím. Po protireformácii sa značná časť obyvateľstva vrátila do lona katolíckej cirkvi. Smutnou etapou v dejinách katolíckej cirkvi bolo obdobie inkvizície. V roku 1231 pápež ustanovil cirkevný súd (inkvizíciu), ktorý sa zaoberal ľuďmi, hlásajúcimi bludné učenie (kacírmi) a inovercami. Inkvizícia pôsobila najmä v Španielsku. Počas protireformácie mala potláčať protestantizmus.
V Anglicku kráľ Henrich VIII. vypovedal poslušnosť pápežovi a vyhlásil sa za hlavu cirkvi v Anglicku. Tým sa odtrhol od katolíckej cirkvi a založil anglikánske spoločenstvo- neplatia dane pápežovi, ignorujú príkazy z Ríma, zrušených je tritisíc kláštorov. Základom anglikánskej cirkvi je kalvinizmus. Táto reforma platí v Anglicku dodnes. Za vlády Alžbety I. sa reformácia úplne presadí- angličtina sa používa ako bohoslužobný jazyk. Ďalším protestantským náboženským smerom je kalvinizmus. Zakladateľom bol francúzsky reformátor Ján Kalvín (1509-1564), pôsobiaci v Ženeve. Kalvínovo učenie sa ešte za jeho života rozšírilo do už spomínaného Anglicka, Francúzska, Škótska, Holandska, Uhorska a Poľska a konštituovalo sa ako reformovaná cirkev. Kalvín zaviedol prísny náboženský poriadok. Na jeho dodržiavanie dozeralo konzistórium tvrdo trestajúce tých, ktorí ho porušili. Cirkevný poriadok odstránil z kostolov výzdobu, zakazoval tance, divadlo, spoločenskú zábavu i hru v karty. Tí, čo sa vzpierali Kalvínovej teokracii, boli vyhnaní mesta. Viacerí kritici učenia a metód tohto reformátora skončili na hranici. Kalvinizmus sa snažil zaviesť prísnu mravnosť, presadzovali nariadenia obmedzujúce slobodu jednotlivca aj s použitím násilia. Prvé veľké objaviteľské cesty koncom 15. storočia otvorili pre Európu veľké možnosti. Od samého začiatku slúžili na získanie bohatstva a rozšírenie politickej moci. Šíri sa však aj kresťanstvo. Španieli a Portugalci považovali za vec cti, spolu s podrobením krajiny vyhubiť v nej pohanstvo a niekedy i násilne tam uviesť kresťanskú vieru. Za prvého misionára Ameriky sa pokladá Katalánec Bernard Boil. Zakladateľom cirkvi v Mexiku je františkán Juran de Zumarraga. Misionári spočiatku domorodcov pokrstili len ak rozbili modly svojho kultu. Považovalo sa to za znak ochoty prijať kresťanstvo. Kresťanská výchova sa ponechávala na neskoršie. Po krste misionári venovali veľkú starostlivosť uvádzaniu do kresťanského života.

Zakladali školy, alebo aspoň strediská na vyučovanie katechizmu. Do krajov vzdialených od kultúrnych stredísk rehoľníci vysielali misijné výpravy. misionári často položili vlastný život, lebo Indiáni v nich videli často iba nepriateľov. Osvietenci v 18. storočí hlásali oslobodenie sa od cirkvi (Rouseau, Voltaire). Svojimi myšlienkami pomohli k Francúzskej revolúcii. Osvietenstvo Francúzskej revolúcie veľmi ublížilo cirkvi. Šírilo sa do celej Európy. Panovníci viac alebo menej napodobňovali francúzske novoty. Hoci nezrušili kresťanstvo, robili si nárok riadiť cirkev ako súčasť štátu. Rušili semináre, určovali počet bohoslužieb, nerešpektovali učiteľský úrad Cirkvi, ani pápeža. Koncom 19. storočia vznikli nové rehole:
1. rehoľa pasionistov (z lat. passio- utrpenie, umučenie). Jej zakladateľom je sv. Pavol z Kríža. Rehoľa sa venovala jednoduchému ľudu s cieľom naučiť ho rozjímať o utrpení Pána
2. Kongregácia redemptoristov, tj. Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa (z lat. redemptor- Vykupiteľ). Zakladateľom bol sv. Alfonz z Liguory
Rehoľníci v ľudových misiách šírili evanjelium a duchovnú obnovu ľudí
3. rehoľa kontemplatívnych sestier Najsvätejšieho Vykupiteľa.
V 19. storočí vzniká vo svete priemyselná revolúcia. Prináša chudobu, neistotu, mravný úpadok a rozklad spoločnosti. Pápeži sformulovali tzv. sociálnu náuku cirkvi. Je to učenie, ktoré vyjadruje zásady evanjelia a ich uplatňovanie v spoločenstve ľudí.
Cirkev v 20. storočí ovplyvnili udalosti- objavenie rádia, televízie, atď. poznamenala ju prvá a druhá svetová vojna. Pápeži 20. storočia: Pius X. (1903-1914)sv.; Benedikt XV. (1914-1922); Pius XI. (1922-1939); Pius XII. (1939-1958); Ján XXIII. (1958-1963); Pavol VI. (1963-1978); Ján Pavol I. (1978- 33dní); Ján Pavol II. (1978-)
Znakom dnešnej cirkvi je vznik nových hnutí, ktoré sú odpoveďou na problémy dnešnej doby. Členovia týchto hnutí chcú prežívať svoj život viery v spoločenstve. Stretávajú sa v menších skupinách, spoločne poznávajú vieru, prežívajú lásku k blížnemu, modlia sa, spolu rozmýšľajú nad slovami evanjelia. Najznámejšie svetové hnutia, ktoré pomáhajú obnovovať cirkev pre tretie tisícročie sú: Neokatechumenát, Cursillo, Fokoláre, Comunione e liberazione, Charizmatické hnutie.