Kresťanstvo
Kresťanstvo vzniklo vo východorímskej provincii Judea. Autorom kresťanstva
je Ježiš Kristus, ktorý je považovaný za historickú osobu. Po Ježišovej
smrti sa jeho učeníci, na čele s Petrom, stali šíriteľmi kresťanstva.
Kresťanstvo sa hneď rozšírilo do Sýrie, Severnej Afriky, Malej Ázie, potom
do Európy. V Konstantínopole, Kartágu, Alexandrii, Antiochii vznikli
cirkevné zbory na čele s patriarchami. V západnej časti Rímskej ríše sa stal
centrom kresťanstva Rím na čele s rímskym biskupom. Od polovice 5. storočia
sa nazýva pápež (od slova papas= otec). Pápež mal prioritné postavenie.
Rímska ríša tvrdo potlačovala kresťanské náboženstvo, kresťania boli
cieľavedome prenasledovaní, niekoľko tisíc zomrelo mučeníckou smrťou. Okolo
roku 150 vznikli prvé katakomby v Ríme- v nich kresťania tajne vykonávali
obrady, krstili, sobášili, a hlavne pochovávali. Kresťanstvo bolo v
ilegalite až kým cisár Konštantín I. Veľký v roku 313 Milánskym tolerančným
reskriptom povolil kresťanské náboženstvo v Rímskej ríši. Cirkvi priznal
verejno-štátnu právnu subjektivitu a nariadil vrátenie všetkých cirkevných
majetkov zhabaných počas prenasledovania kresťanov. Biskupi získali právo
rozhodovať v súdnych sporoch veriacich v ríši. Biskupi sa svojím postavením
dostali na úroveň vysokých štátnych úradníkov. Milánskym ediktom Konštantín
I. Veľký zrovnoprávnil kresťanstvo s ostatnými náboženstvami v Rímskej ríši.
V roku 321 vyhlásil kresťanskú nedeľu za sviatok a deň pracovného voľna.
V období ranného stredoveku postavenie cirkvi vzrástlo, panovníci pochopili
jej úlohu pri upevňovaní stability ich vlády. Byzanskí cisári a panovníci
dynastie Karolovcov začali všemožne podporovať cirkev. Tá získavala od
veriacich i panovníkov obrovské bohatstvo, ktoré využíva na charitatívne
účely (podpora chudobných, chorých, vdov, sirôt...), na samotnú cirkev
(kostoly, kláštory, univerzity...) a z veľkej časti na blahobyt cirkevnej
hierarchie. Vysokí cirkevní hodnostári často zasahovali aj do svetského
života, dochádzalo ku konfliktom v schvaľovaní do cirkevných funkcií
(biskupov, arcibiskupov a pápeža). Cirkev si vyhradzovala právo korunovať
panovníka, zbaviť poddanského sľubu vernosti. Preto často dochádzalo ku
konfliktom, napr. boj o investitúru medzi Gregorom VII. a Henrichom IV..
Okrem toho že kresťanstvo stabilizovalo svetskú moc malo obrovský význam pri
šírení kultúry, vzdelanosti, písomníctva, umenia a vedy v rannom stredoveku.
V tomto období boli gramotní len mnísi a kňazi, ostatní boli negramotní.
Cirkevné úrady, školy a kláštory sa stali centrami rozvoja kultúry,
prírodných vied, histórie, astronómie, medicíny, literatúry náboženského
charakteru, teológie a výtvarného umenia. Významnú úlohu v rozvoji
vzdelanosti mali stredoveké kláštory. Cirkev zakladala školy, knižnice,
univerzity. Neskôr v období stredoveku táto úloha upadá. V roku 395, po
smrti cisára Teodosia I. Veľkého sa Rímska ríša za vlády jeho synov
definitívne rozpadla na Východorímsku a Západorímsku ríšu. Podľa nového
cisárskeho ediktu museli všetci občania prijať kresťanské náboženstvo. Okolo
roku 400 je vo východnej časti ríše 10 až 12 mil. kresťanov, v západnej 4 až
6 mil. S rozdelením ríše sa delí aj cirkev na západnú- rímsku, ktorá sa
sústreďuje na rozvoj rímskej kultúry, umenia a vzdelanosti. Ako liturgický
jazyk používa latinčinu. Východná- grécka cirkev nadväzuje na tradície
gréckej kultúry, liturgickým jazykom je gréčtina.
V období ranného stredoveku sa vykryštalizovali dve centrá kresťanstva, Rím
(na čele s pápežom) a Konštantínopolis (na čele s patriarchom). Už v roku
381 Carihradský koncil zdôraznil, že patriarcha musí zastávať hneď druhé
miesto za rímskym pápežom. Byzanskí cisári a patriarchovia sa však považujú
za pokračovateľov Rímskej ríše, preto sa nechcú podriadiť Rímu. Vo východnej
časti začnú budovať vlastnú cirkevnú organizáciu, cirkevnú hierarchiu, ktorá
sa neochotne podriaďuje rímskemu pápežovi.
Už v 9. storočí začína cesta k veľkému rozkolu v cirkvi. Za prvú príčinu je
považovaný boj o vplyv pri šírení kresťanstva. Západná cirkev sa sústredila
na pokresťančovanie západných Germánov. Východná cirkev pokresťančovala
východnú Európu a Balkán. Narazili na seba na Veľkej Morave (Rastislav
povolal z Byzanskej ríše Konštantína a Metoda, za vlády Svätopluka nastal
príkon k západnej cirkvi). Ďalší problém nastal na juhu Talianska a na
Sicílii. Hoci sú v blízkosti Ríma boli pod vplyvom východnej cirkvi.
Začiatkom 11. storočia toto územie obsadili Normani, ktorí uznávali rímskeho
pápeža. 16. júla 1054 pápežský legát kardinál Humbert v mene pápeža Leva IX.
(zosnulého 19. apríla 1054) exkomunikoval v kostole Hagia Sofia
carihradského patriarchu Michala Kerularia, čím spečatil rozkol medzi
rímsko-latinskou západnou cirkvou a gréckou východnou cirkvou. Centrom
východnej cirkvi sa neskôr stáva Moskva (po roku 1453).
V prvej tretine 9. storočia začína v Byzanskej ríši tzv. obrazoborectvo-
ničenie obrazov, sôch, relikvií, odmietanie ich uctievania. Cisár Lev III.
to podporoval, aby oslabil vplyv východnej cirkvi zatvárali kláštory,
konfiškovali cirkevnú pôdu.
V druhej polovici 9. storočia je západná a východná cirkev opäť v konflikte
pri pokresťančovaní Bulharov. Byzanská cirkev na čele s patriarchom Fotiom
nesúhlasí so zasahovaním západnej cirkvi na Balkánskom poloostrove. V 9.
storočí východná cirkev začala označovať západnú za nepravovernú a seba za
pravovernú t. j. pravoslávnu.
Ďalšie príčiny rozkolu vyplývajú z rozdielov v kultúre, v obradoch, v
liturgickom jazyku (napr. hostia má byť z kvaseného, alebo nekvaseného
cesta). Okolo roku 450 pápež Lev I. Veľký, sv. (440-461) zaviedol pre rímsku
Cirkev trojdňový pôst (streda, piatok, sobota) tri razy do roka, neskoršie
kantry. V tomto roku sa začal svätiť sviatok Nanebovzatie Panny Márie a
biskup Mamert vo Vienne (Francúzsko), zaviedol vo svojej diecéze krížové dni
ako spoločné modlitby a procesie za odvrátenie prírodných katastrôf.
Pred rokom 600 sa v kresťanskom umení objavuje kríž- krucifix. Približne z
tohto obdobia pochádza kamenný. bohato zdobený kríž v antickej Geruláte
(dnešné Rusovce pri Bratislave). Obrovskú úlohu v cirkvi zohráva pápež
Gregor I. Veľký. Ako prvý pápež, si sám zvolil titul vyjadrujúci pokoru
Servus servorum Dei- Sluha sluhov Božích. Okolo roku 600 zozbieral cirkevné
spevy do Antifonára. Do jedného celku zhromaždil hudbu ovplyvnenú mnohými
národmi a kultúrami a zaviedol tzv. gregoriánsky spev (chorál), čo bol
začiatok novej etapy vo vývoji cirkevnej hudby.
Kedy vlastne vznikala kresťanská Európa?
Šírenie kresťanstva na západe: GÓTI prijali kresťanstvo z Konstantínopola,
keď v roku 341 patriarcha Eusébios vysvätil biskupa Wulfila. Odtiaľ sa
šírilo kresťanstvo germánskym národom. VIZIGÓTI sa usídlili v Gálii,
založili v roku 419 ríšu s hlavným mestom Tolosa (dnešné Toulouse). Po roku
589 prijal katolícku vieru kráľ Rekkared a potom celý národ. FRANKOVIA
prijali kresťanstvo v roku 496, keď kráľ Chlodvik prijal v Remeši krst od
katolíckeho biskupa Remigia. Frankovia boli hrdí na svoje kresťanstvo.
Svedčí o tom zákon Lex salica (okolo roku 510), v ktorom je zaznamenané
staré kmeňové právo Frankov. Začína sa slovami: „nech žije Kristus, ktorý
miluje Frankov! Nech ochraňuje ich ríšu, napĺňa svetlom svojej milosti ich
vodcu, chráni ich vojsko, je oporou viery, prepožičiava mier, radosť a
šťastie- on, Pán všetkých vladárov, Ježiš Kristus.“
Kresťanstvo na britských ostrovoch: Britské ostrovy sťahovanie národov veľmi
nepostihlo. Cirkev tu bola taká životaschopná, že vysielala do Európy
misionárov, aby opäť zakladali a utvrdili kresťanské obce.
ÍRSKO vďačí za svoje obrátenie sv. Patrikovi. Narodil sa v Škótsku roku 371
v kresťanskej rodine. Keď mal šestnásť rokov, uniesli ho piráti a predali do
otroctva v Írsku. Sľúbil, že keď sa mu podarí z otroctva utiecť, bude
pracovať na obrátení Írska. Keď sa mu útek podaril, v Galii v kláštore bol
vysvätený za kňaza. V roku 430 odišiel do Írska, kde s veľkým úspechom
pôsobil ako misionár. Z kláštora, ktorý založil, odchádzali mnísi do Galie,
Itálie, Germánie, Panónie.
Z írsko-škótskych misionárov vyniká predovšetkým sv. Kolumbán. Narodil sa v
roku 550 v Írsku. Pôsobil v Galii, neskôr vo Švajčiarsku.
ANGLOSASOV pokresťančil pápež Gregor Veľký (590-604), ktorý pokrstil
vykúpených anglosaských otrokov a s opátom Augustínom ich poslal ako
misionárov do ich vlasti.
Pokresťančovanie Európy: O obrátenie NEMCOV sa najviac zaslúžil sv. Bonifác,
ktorý ako misionár pôsobil od roku 719. Misie DÁNOV začali po roku 826 na
žiadosť kráľa Haralda, ktorý pozval učeného mnícha Ansgara. ŠVÉDI prijali
krst roku 1002 kráľom Olavom III.
NÓRI boli definitívne pokresťančený počas panovania kráľa Olava Svätého
(1014-1030).
Na ISLANDE bolo kresťanstvo zavedené zákonom roku 1000.
Kresťanstvo u Slovanov: k RUSOM preniklo kresťanstvo z Konstantínopolu.
Prvým úspechom bolo v roku 957 pokrstenie kňažnej Oľgy, ale kresťanstvo
začal šíriť jej vnuk Vladimír. Ruská cirkev bola hierarchicky závislá od
Konstantínopolu a tak bola za kyjevského metropolitu Nikefora pripojená k
pravoslávnej cirkvi. CHORVÁTOV po usadení na Balkáne zoznámilo s
kresťanstvom domáce rímske obyvateľstvo a kňazi, ktorých k nim vyslal pápež
Ján IV. (640-642), sám pochádzal z Dalmácie. K dokonalému pokresťančeniu
Chorvátov však došlo až počas pôsobenia žiakov Metoda.
SRBOV, ktorí sa na Balkáne usadili spolu s Chorvátmi, obrátili na
kresťanstvo rímske kniežatá vyslané k nim na žiadosť cisára Haraklia okolo
roku 640.
BULHARI prijali kresťanskú vieru v roku 864 z Konstantínopolu za kniežaťa
Borisa, ktorý prijal svoje krstné meno po byzanskom cisárovi Michalovi.
Veľké zásluhy o kresťanstvo v Bulharsku mali Metodovi žiaci, ktorí sa tu
usadili po vyhostení z Moravy. Pokresťančovanie ČECHOV sa začalo už za
Karola Veľkého. Väčšie úspechy však dosiahla až misia sv. Metoda.
Do POĽSKA prvé správy o kresťanstve prenikli z Veľkej Moravy, ale najväčšou
mierou sa tam kresťanstvo dostalo z Čiech. Poľské knieža Mieško z rodu
Piastovcov bol pokrstený roku 966. Apoštolom Poliakov je sv.
Vojtech, ktorý po úteku z Čiech pokresťančuje pohanských Sasov.
Pri mnohých slovanských národoch sa v súvislosti s kresťanstvom spomínajú
mená Konštantína a Metoda, ktorí pôsobili u Slovienov a Moravanov. Tí
dostali vieru začiatkom 9. storočia z Pasova a Soľnohradu (Salzburgu). V
roku 828, alebo 830 bol v Nitrianskom kniežatstve posvätený prvý kresťanský
kostol- najstarší na území Slovenska a prvý vôbec v strednej a východnej
Európe. Kostol sv. Emeráma dal postaviť knieža Pribina a prišiel ho posvätiť
salzburský arcibiskup Adalrám. V roku 863 na pozvanie panovníka Rastislava
vyslal byzanský cisár Michal III. na územie Veľkomoravskej ríše solúnskych
bratov Konštantína Filozofa a Metoda. ich úlohou bolo šíriť kresťanstvo v
jazyku, ktorému by Slovieni rozumeli. Dôkladne sa na misiu pripravili.
Zostavili písmo- hlaholiku, do staroslovienčiny preložili evanjeliár, texty
rímskej liturgie, žalmy a spovedné formuly. Konštantín k svojmu prekladu
napísal báseň Proglas, čiže Predslov k sv. evanjeliu. Po príchode na Veľkú
Moravu založili učilište, kde vychovávali budúcich kňazov. Vyučovalo sa v
ňom v reči Veľkomoravanov. V roku 867 odchádzajú do Ríma. Tu pápež Hadrián
I. (867-872) schváli staroslovienčinu ako liturgickú reč. Konštantínovo
zdravie sa však veľmi zhoršilo. Chorý vstúpi v Ríme do gréckeho kláštora.
Tam prijal rehoľné meno Cyril a 14. februára 869 zomrel. Metod sa stal
arcibiskupom Veľkej Moravy a Panónie so sídlom v Sirmiu. Proti menovaniu
Metoda za arcibiskupa protestovali duchovní z oblasti hovoriacej po nemecky.
Do cyrilometodského obdobia spadajú prvé stopy najstaršej hudobnej kultúry
na území Slovenska. V gregoriánskom choráli sa prejavili staroslovienske
prvky, žalmy a iné duchovné piesne sa začali spievať v reči ľudu. V roku 880
pápež Ján VIII. Potvrdil samostatnú cirkevnú správu na čele s arcibiskupom
Metodom. Po smrti Metoda sa jeho nástupcom stal sv. Gorazd. Svätopluk však
vyhnal z krajiny všetkých jeho žiakov a nástupcov. Prijme ich bulharský
vládca Boris I. Michal (+907) a šíria kresťanstvo na území jeho ríše.
Ako sa šírilo a upevňovalo kresťanstvo, mnohí ľudia túžili obetovať a
zasvätiť svoj život Bohu. Utiahli sa do ústrania, aby modlitbami a prísnym
spôsobom života, slúžili Bohu. Spočiatku to boli jednotlivci, neskôr sa
spájali s ďalšími ľuďmi rovnakého zmýšľania, a tak vznikali rehole-
spoločenstvá s presne určenými pravidlami. Rehoľníci sa zriekli akéhokoľvek
majetku, ostávali slobodní a zaväzovali sa poslúchať predstaveného. Po čase
si tieto spoločenstvá začali budovať príbytky, z ktorých sa vyvinuli
kláštory- domy, kde spoločne žili, pracovali a modlili sa. V kláštoroch
platila prísna klauzúra (z lat. clausus= uzavretý).
Každá rehoľa sa riadi pravidlami, ktoré vypracoval jej zakladateľ. Niektoré
rády väčšinu času zasväcujú modlitbám a rozjímaniu, iné sa viac zameriavajú
na ošetrovanie chorých a starých, na pomoc ľuďom. Rehoľníci nosia habit-
dlhé, drsné, vrchné rúcho, často prepásané. Býva rôznej farby a strihu,
podľa predpisu jednotlivej rehole. Kláštory sa stávali strediskami kultúry a
vzdelania, boli v nich školy a rozsiahle knižnice. Knihy sa ešte netlačili,
mnísi ich prepisovali ručne. Spod ich rúk vychádzali knihy (kódexy) s
kresbami (ilumináciami). Roku 529 sv. Benedikt z Nurzie (+547) založil na
pahorku medzi Rímom a Neapolom kláštor Monte Cassino. Vytvoril regulu Óra et
labora (Modli sa a pracuj), ktorou stanovil pravidlá duchovného života
rehoľníkov v presne určenom striedaní práce a modlitby. Vytvorením tejto
reguly, ktorá bola súčasne zákonníkom i duchovným návodom sa sv. Benedikt
stal zakladateľom západného rehoľníctva.
Spočiatku sa združovali len muži, neskôr vznikali aj ženské rehole. Mníšky
vedú rovnaký rehoľný život ako mnísi: v presne stanovenom čase vstávajú,
modlia sa spoločne či jednotlivo, robia domáce práce, alebo sa venujú službe
ľuďom. Niektoré rády majú aj nočné spevy a modlitby. V roku 1095 sa pápež
Urban II. obrátil na kresťanov s výzvou oslobodiť hrob Ježiša Krista v
Jeruzaleme z rúk tureckých moslimov. Tisícky veriacich sa zo západnej Európy
vydali na dlhú vojnovú púť do Palestíny zvanej i Svätá zem. O štyri roky
neskôr, po mnohých strastiach a bojoch, ich preriedené šíky dobyli Jeruzalem
a na pobrežnom páse Palestíny založili štyri kresťanské kráľovstvá- z nich
Jeruzalemské sa udržalo takmer jedno storočie. Avšak roku 1187 egyptský
sultán Saladin dobyl Jeruzalem späť. Celkom sa uskutočnilo osem výprav. Ich
účastníci si dávali na odev kríž a podľa neho sa nazývali križiaci. Výpravy
dostali meno križiacke výpravy. Počas prvej križiackej výpravy vznikali
rytierske rády- templári, johaniti a rád nemeckých rytierov. Na čele rádu
bol veľmajster. Rád sa delil na tri stupne:
1. mečoví bratia- bojovali
2. ošetrovatelia- starali sa o chorých a ranených
3. vykonávatelia náboženských obradov a sprievodcovia pútnikov po svätých
miestach
Členovia rádu sa riadili štyrmi zásadnými cnosťami:
1. chudoba- žili v skromných pomeroch
2. čistota- dodržiavali celibát. 3. disciplína- boli poslušní
4. boj proti islamu
Rytierske rády zohrali významnú úlohu v dejinách stredovekej Európy.
Filip IV. Pekný, francúzsky kráľ, chcel vyvlastniť cirkevný majetok
(francúzska cirkev odvádza dane rímskemu pápežovi).
Pozornosť obrátil na rád templárov, ktorí boli veľmi bohatí. Obvinil ich zo
zločinov, templári boli fyzicky zlikvidovaní, ich majetok bol zabratý. Rád
bol roku 1312 zrušený. Filip IV. vyvlastnil majetok cirkvi, dostal sa do
sporu s pápežom Bonifácom VIII. Pápeži boli presídlení do Avignonu-
avignonské zajatie pápežov (1309-1378). V roku 1378 začína cirkevný rozkol-
schizma. Po smrti pápeža Gregora XI., bol zvolený za pápeža v Ríme Urban VI.
Francúzski kardináli zvolili Klimenta VII., ktorý sídlil v Avignone. Na
koncile v Pise roku 1409, ktorý zvolali s cieľom ukončiť schizmu v
katolíckej cirkvi, vyhlásili Gregora XII. a Benedikta XIII. za zosadených.
Za nového pápeža zvolili Alexandra V. Pokus odstrániť schizmu zosadením
dvoch súperiacich pápežov a voľbou nového pápeža sa nakoniec skončil úplným
neúspechom. Dvaja dovtedajší pápeži svoje zosadenie neuznali, a tak
výsledkom bolo vlastne nastolenie trojpápežstva: jeden bol v Pise, druhý v
Ríme a tretí v Avignone. 31. októbra 1517 v severonemeckom meste Wittenberg
pribil nemecký augustiniánsky mních Martin Luther na kostolnú bránu listinu
s 95 bodmi (tézami). V týchto bodoch Luther kritizoval niektoré nešváry v
Cirkvi a žiadal nápravu. Protestoval najmä proti predaju odpustkov a majetku
v rukách Cirkvi. Vzniklo tak hnutie, ktoré nazývame reformácia a viedlo k
vzniku protestantizmu a následnému založeniu evanjelickej a reformovanej
Cirkvi (protestantská sa volá aj luteránska). Onedlho sa sformovala
protireformácia, čiže hnutie bojujúce proti reformácii. Medzi protestantmi a
katolíkmi vypukli náboženské vojny, ktoré na oboch stranách spôsobili veľa
utrpenia. Najväčšou náboženskou vojnou bola tridsaťročná vojna (1618-1648).
Pôvodne sa začala ako boj medzi katolíkmi a protestantmi v Nemecku
(katolícka liga proti protestantskej únii). Neskôr prerástla do vojny medzi
rakúskym panovníckym rodom Habsburgovcov a francúzskymi kráľmi, ktorí
bojovali o moc a nové územia. Protestanti vojnu vyhrali a roku 1648 bol
uzavretý Westfálsky mier. Na Tridentskom koncile (1545-1563) boli prijaté
opatrenia proti šíreniu reformácie. Tým sa upevnila jednota katolíckej
Cirkvi a vytvorili sa predpoklady pre účinkovanie niektorých reholí- hlavne
jezuitov. Zakladateľ tohto rádu sv. Ignác z Loyoly- španielsky šľachtic,
ťažko zranený v armáde, vyštuduje teológiu. V roku 1534 zakladá spolok
Tovarišstvo Ježišovo, namierený proti reformácii. Pápež Pavol III. osobitnou
bulou schválil stanovy jezuitského rádu (1540). Sv. Ignác sa stáva generálom
rádu, ktorý bol organizovaný po vojensky.
Jezuiti pôsobili medzi ľudom, zakladali školy, univerzity, podporovali
vzdelanie, kultúru- to všetko v duchu rekatolizácie. Reformácia nezasiahla
Španielsko, Taliansko a Portugalsko. Celá ďalšia Európa bola už silne
poznačená reformačným hnutím. Po protireformácii sa značná časť obyvateľstva
vrátila do lona katolíckej cirkvi. Smutnou etapou v dejinách katolíckej
cirkvi bolo obdobie inkvizície. V roku 1231 pápež ustanovil cirkevný súd
(inkvizíciu), ktorý sa zaoberal ľuďmi, hlásajúcimi bludné učenie (kacírmi) a
inovercami. Inkvizícia pôsobila najmä v Španielsku. Počas protireformácie
mala potláčať protestantizmus.
V Anglicku kráľ Henrich VIII. vypovedal poslušnosť pápežovi a vyhlásil sa za
hlavu cirkvi v Anglicku. Tým sa odtrhol od katolíckej cirkvi a založil
anglikánske spoločenstvo- neplatia dane pápežovi, ignorujú príkazy z Ríma,
zrušených je tritisíc kláštorov. Základom anglikánskej cirkvi je
kalvinizmus. Táto reforma platí v Anglicku dodnes. Za vlády Alžbety I. sa
reformácia úplne presadí- angličtina sa používa ako bohoslužobný jazyk.
Ďalším protestantským náboženským smerom je kalvinizmus. Zakladateľom bol
francúzsky reformátor Ján Kalvín (1509-1564), pôsobiaci v Ženeve. Kalvínovo
učenie sa ešte za jeho života rozšírilo do už spomínaného Anglicka,
Francúzska, Škótska, Holandska, Uhorska a Poľska a konštituovalo sa ako
reformovaná cirkev. Kalvín zaviedol prísny náboženský poriadok. Na jeho
dodržiavanie dozeralo konzistórium tvrdo trestajúce tých, ktorí ho porušili.
Cirkevný poriadok odstránil z kostolov výzdobu, zakazoval tance, divadlo,
spoločenskú zábavu i hru v karty. Tí, čo sa vzpierali Kalvínovej teokracii,
boli vyhnaní mesta. Viacerí kritici učenia a metód tohto reformátora
skončili na hranici. Kalvinizmus sa snažil zaviesť prísnu mravnosť,
presadzovali nariadenia obmedzujúce slobodu jednotlivca aj s použitím
násilia. Prvé veľké objaviteľské cesty koncom 15. storočia otvorili pre
Európu veľké možnosti. Od samého začiatku slúžili na získanie bohatstva a
rozšírenie politickej moci. Šíri sa však aj kresťanstvo. Španieli a
Portugalci považovali za vec cti, spolu s podrobením krajiny vyhubiť v nej
pohanstvo a niekedy i násilne tam uviesť kresťanskú vieru. Za prvého
misionára Ameriky sa pokladá Katalánec Bernard Boil. Zakladateľom cirkvi v
Mexiku je františkán Juran de Zumarraga. Misionári spočiatku domorodcov
pokrstili len ak rozbili modly svojho kultu. Považovalo sa to za znak ochoty
prijať kresťanstvo. Kresťanská výchova sa ponechávala na neskoršie. Po krste
misionári venovali veľkú starostlivosť uvádzaniu do kresťanského života.
Zakladali školy, alebo aspoň strediská na vyučovanie katechizmu. Do krajov
vzdialených od kultúrnych stredísk rehoľníci vysielali misijné výpravy.
misionári často položili vlastný život, lebo Indiáni v nich videli často iba
nepriateľov. Osvietenci v 18. storočí hlásali oslobodenie sa od cirkvi
(Rouseau, Voltaire). Svojimi myšlienkami pomohli k Francúzskej revolúcii.
Osvietenstvo Francúzskej revolúcie veľmi ublížilo cirkvi. Šírilo sa do celej
Európy. Panovníci viac alebo menej napodobňovali francúzske novoty. Hoci
nezrušili kresťanstvo, robili si nárok riadiť cirkev ako súčasť štátu.
Rušili semináre, určovali počet bohoslužieb, nerešpektovali učiteľský úrad
Cirkvi, ani pápeža. Koncom 19. storočia vznikli nové rehole:
1. rehoľa pasionistov (z lat. passio- utrpenie, umučenie). Jej zakladateľom
je sv. Pavol z Kríža. Rehoľa sa venovala jednoduchému ľudu s cieľom naučiť
ho rozjímať o utrpení Pána
2. Kongregácia redemptoristov, tj. Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa (z
lat. redemptor- Vykupiteľ). Zakladateľom bol sv. Alfonz z Liguory
Rehoľníci v ľudových misiách šírili evanjelium a duchovnú obnovu ľudí
3. rehoľa kontemplatívnych sestier Najsvätejšieho Vykupiteľa.
V 19. storočí vzniká vo svete priemyselná revolúcia. Prináša chudobu,
neistotu, mravný úpadok a rozklad spoločnosti. Pápeži sformulovali tzv.
sociálnu náuku cirkvi. Je to učenie, ktoré vyjadruje zásady evanjelia a ich
uplatňovanie v spoločenstve ľudí.
Cirkev v 20. storočí ovplyvnili udalosti- objavenie rádia, televízie, atď.
poznamenala ju prvá a druhá svetová vojna. Pápeži 20. storočia: Pius X.
(1903-1914)sv.; Benedikt XV. (1914-1922); Pius XI. (1922-1939); Pius XII.
(1939-1958); Ján XXIII. (1958-1963); Pavol VI. (1963-1978); Ján Pavol I.
(1978- 33dní); Ján Pavol II. (1978-)
Znakom dnešnej cirkvi je vznik nových hnutí, ktoré sú odpoveďou na problémy
dnešnej doby. Členovia týchto hnutí chcú prežívať svoj život viery v
spoločenstve. Stretávajú sa v menších skupinách, spoločne poznávajú vieru,
prežívajú lásku k blížnemu, modlia sa, spolu rozmýšľajú nad slovami
evanjelia. Najznámejšie svetové hnutia, ktoré pomáhajú obnovovať cirkev pre
tretie tisícročie sú: Neokatechumenát, Cursillo, Fokoláre, Comunione e
liberazione, Charizmatické hnutie.
Zhrnutie
I keď kresťanstvo vzniklo na ázijskej pôde, vo väčšine krajín nezastupujú veriaci ani 10%. Percentuálne najviac kresťanov je v Libanone ( 50% ). Ďalej sú kresťania v menšej miere zastúpení v týchto krajinách: Bahrajn, Indonézia, Irak, Izrael, Jordánsko, Kuvajt, Singapur, Srí Lanka, Sýria, Vietnam. V Južnej Kórei sa v zastúpení 16% vyskytujú i protestanti. Kresťanstvo bolo na začiatku malým radikálnym hnutím, z ktorého sa postupne stala štátna cirkev. I keď sa tvrdí, že Ježiš Nazaretský sa narodil presne v roku 0, vedci sa skôr prikláňajú k názoru, že to bolo v októbri roku 4 pred Kr. Narodil sa v Betleheme, pri malom meste v Galilie. Bol synom tesára Jozefa a jeho snúbenice Márie. Snúbenci sa vybrali do Betlehema, aby sa zúčastnili na sčítaní ľudu, pri ktorom sa musela celá rodina zaregistrovať podľa rodiska muža. V cieli svojej cesty však nenašli ubytovanie a tak prespali v maštali, kde Mária priviedla syna. Krátko po Ježišovom narodení sa objavilo zvláštne znamenie: kométa s dlhým chvostom sa vznášala na oblohe a zastavila sa nad maštaľou. Ľudia z okolia a pastieri sa najprv zhrozili. Kométy, tak ako aj zatmenie Slnka vtedy pokladali za poslov nešťastia. Avšak objavil sa názor, že by to mohlo byť aj znamením šťastia. Židia totiž už dlho hľadali Spasiteľa, ktorý mal oslobodiť ľud Izraela. Pastieri sa pobrali k maštali, aby si uctili dieťa. Nato prišli traja mudrci z Východu, ktorým hviezda zvestovala príchod nového kráľa. O novom kráľovi sa dozvedel aj kráľ Herodes, ktorý nechal preliať krv všetkých novonarodencov zo strachu, že Židia by v novom Spasiteľovi mohli nájsť vodcu a zosnovať povstanie, aby ho zvrhli. Márii a Jozefovi sa však podarilo
ujsť i s dieťaťom. Počas svojho života získal Ježiš veľa priaznivcov a nezanedbateľné sú i zázraky, ktoré ho sprevádzali i po smrti. Ježiš Nazaretský bol
odsúdený na smrť ukrižovaním, pretože sa označoval za Krista, syna Boha a kráľa všetkých Židov.
Podľa Nového zákona sa v posledných hodinách Ježišovho života obloha zatemnila, zemetrasenie otriaslo Jeruzalemom a opona v chráme sa roztrhla odhora až nadol na dve polovice. Veľkňazi a zákonníci sa už dlhý čas usilovali o Ježišovu smrť. Ježiš totiž putoval so svojimi dvanástimi
učeníkmi celou krajinou a kázal. Veľkňazi sa obávali, že sa ľud odvráti od pravej viery a bude nasledovať nového učiteľa. Ježiš prišiel do Jeruzalema, aby tu oslávil sviatok pesah. Ľud mu pripravil triumfálne privítanie, na uliciach pred ním rozprestreli šaty a plesali nad jeho príchodom. To ešte väčšmi pobúrilo kňazov, ktorí sa obávali jeho vplyvu. Po spoločnej večeri sa Ježiš vybral so svojimi spoločníkmi za mesto. Tam ho zatkli ozbrojený sluhovia židovskej Najvyššej rady. Jeden z jeho učenníkov, Judáš, ho zradil bratským bozkom. Učenník Peter chcel svojho učiteľa brániť a odťal jednému zo sluhov ucho. Ježiš ho však zadržal. Zatknutého predviedli pred zhromaždených starších a zákonníkov a súdili ho, pričom svedčili proti nemu podplatení svedkovia. Nakoniec jeden z nich vypovedal, že vraj Ježiš vyhlásil, že môže zvaliť Boží chrám a za tri dni postaviť nový. Najvyšší kňaz sa ho spýtal, či on je Mesiáš. Keď Ježiš prisvedčil, odsúdili ho za rúhanie na smrť ukrižovaním. Kresťanská cirkev získavala stále viac stúpencov. I keď títo boli prenasledovaní, pribúdalo náboženských obcí. Kresťanstvo čerpalo niektoré rituály a sviatky z judaizmu. V roku 190 rímsky biskup Viktor stanovil Veľkonočné sviatky na spoločný deň a tiež sa zriekol niektorých židovských rituálov. Tým si kresťanstvo získalo autoritu.
V dobe stredoveku sa podnikali početné križiacke výpravy, z dôvodu dobytia Svätej Zeme. Križiaci sa pokúšali dobyť Jeruzalem, čo sa im aj načas podarilo.
Vo vrcholnom stredoveku sa rozmáha boj proti kacírom. Toto temné obdobie prinieslo smrť upálením niekoľkým tisícom ľuďom. Taktiež začína obdobie reformácií a protireformácií, kríza cirkvi. Vzniká
luteránstvo, kalvinizmus, anglikánska cirkev, rád jezuitov. 19. storočie bolo pokojné. Všetky spory z minulosti sa urovnali. V nasledujúcom období až po súčasnosť sa cirkev snaží o celosvetový mier a snaží sa dať ľuďom nádej a útechu.