Diova socha v Olympii

Štvrtý div je dielom jediného človeka. O majstrovskom sochárovi Feidiovi sa hovorievalo, že dokáže pretvárať ľudí na bohov a bohov na ľudí. Na “vernisáži” Diovej sochy dostal od užasnutých prítomných otázku, či sa vybral na Olymp, aby si Dia prezrel, alebo Zeus sám z Olympu zostúpil a ukázal sa mu. Feidiovo umenie jeho súčasníci, Myrón a Polykleites, neprekonali; všetky svedectvá tej doby sa zhodujú, že bol jednoznačne najlepším umelcom z tejto trojice. Ani jeho nasledovníkom, Skopovi, Praxitelovi, či Leocharovi, sa nepodarilo prevýšiť Feidiovu slávu. Majster Feidias znesie porovnanie azda len so samotným Michelangelom a úloha vytvoriť sochu najvyššieho boha Grékov je porovnateľná snáď iba s poverením vyzdobiť Sixtínsku kaplnku.

Feidias sa narodil začiatkom 5. st. pred n. l. v Aténach. Za jeho mladosti prebiehali grécko-perzské vojny, vraj sa ich aj ako radový vojak zúčastnil. Učiteľom sochárstva mu bol málo známy umelec Euénor, praxovať odišiel do Argu, do odlievárne bronzu. V rokoch 465-461 pred n. l. vytvoril svoje prvé veľké dielo – pomník na oslavu víťazstva pri Maratóne v Delfách. Z Feidiových sôch sa nedochovala ani jedna; všetky poznáme z opisov a kópií.

Jedným z najvýznamnejších udalostí vo Feidiovom umeleckom živote bola práca na Aténskej Akropolis. Vytvoril pre ňu tri slávne sochy bohyne Atény. Približne v strede akropoly stála bronzová Aténa Promachos (vo zbrani), Aténu Lemnia (lemnijskú) si dali z bronzu zhotoviť lemnijskí Aténčania a v cele Partenónu stála Aténa Partenos (panenská) zo zlata a slonoviny.

Takisto veľkolepá sochárska výzdoba Partenónu, ktorá je dielom kolektívu sochárov, sa uskutočnila pod Feidiovým umeleckým vedením. Na štítoch bolo v zložitej sochárskej kompozícii zobrazené Zrodenie Atény a Spor Atény s Poseidónom o Attiku. 92 metóp bolo vyzdobených vysokým reliéfom s výjavmi z gréckych bájí. Vstup do Partenónu, orientovaný na východ, dával panaténajskému sprievodu možnosť zhliadnuť svoju sochársku podobu v nízkom reliéfe pri vrchole steny chrámu.

Na svoju prácu na Akropolis však Feidias doplatil. Roku 432 pred n. l. ho súdny tribunál areopagu obvinil zo svätokrádeže a sprenevery. Téseovej postave na partenónskom štíte dal vraj Periklove črty, čím znesvätil hrdinovu pamiatku. Feidias namietal, že Téseus má tvár zakrytú svojou rukou a mečom a jej črty nemožno rozoznať. Protiargument súdu bol vskutku pádny a presvedčivý: zakrytie Téseovej tváre je mimoriadne rafinovaným počinom, ktorým chcel sochár zastrieť svoj zámer. Ďalšie obvinenie znelo, že postave Daidala dal pre zmenu podobu svoju, pretože ho zobrazil s plešinou a sochárskym kladivom. Sprenevera spočívala v nesprávnom vyúčtovaní zvyšku slonoviny zo sochy Aténa Pantenos. Nasledujúci záznam z priebehu súdu sa nezachoval. Rozsudok áno. Vinný.

Ak niekomu zostáva stáť rozum nad tým, ako sa taký absurdný súdny proces vôbec mohol odohrať a ešte k tomu v dobách rozkvetu demokracie, jeho údiv je namieste. Súdny areopag bol v tých časoch poslednou inštitúciou s aristokratickým zložením a Feidiovo odsúdenie bolo iba súčasťou “diskreditačnej kampane” proti Periklovi, s ktorým mal umelec pomerne blízke vzťahy. Tie mu zabezpečili nielen rozsudok, ale aj záchranu. Určite by Élidčania za Feidia len tak nezložili neslýchanú kauciu 40 talentov a neodviedli by si ho do Olympie, ako sa aj stalo. V pozadí tejto akcie zrejme stál sám Perikles. Na posvätnej olympijskej pôde Feidias dožil svoje dni. Élida svoje talenty neoľutovala – vrátili sa im v Diovej soche.

Z literárnych “výpovedí” očitých svedkov vyplýva, že niekoľkonásobne. Tri veci vyvolávali v návštevníkovi úžas; na troch pilieroch spočíval piedestál začlenenia medzi divy sveta. Prvým z nich boli rozmery sochy. Iba podstavec mal výšku jedného metra a šírku šesť a pol metra. Trón, na ktorom Zeus sedel, dosahoval výšku asi desiatich metrov. Samotná socha sa týčila do výšky dvanásť a pol metra – do výšky štvorposchodového domu. Strabón Feidiovi jej veľkosť vyčítal. Priečila sa vraj proporciám chrámu, ktoré sa zvykli robiť sochám “na mieru.” Pri veľkosti Diovej sochy sa zdalo, že siaha až po strop a “na prvý pohľad bolo zrejmé, že keby chcel z trónu vstať, musela by sa odniesť strecha.” Tento prehrešok voči zásadám gréckeho monumentálneho staviteľstva však Gréci Feidiovi radi prepáčili, pretože tak zvýraznil Diovu veľkosť. A Zeus nebol nikým menším, ako najvyšším z najvyšších.

Druhým “pilierom” bol materiál, z ktorého umelec sochu vytvoril. Cédrový trón bol vykladaný ebenom a drahokamami. Drevené jadro sochy bolo očiam skryté, zakrývalo ho zlato Diových vlasov a odevu, telo mal zo slonoviny. “Za týmto účelom príroda stvorila slony,” napísal Filón.

Rozmery ani drahocenná hmota by neznamenali nič, keby im majster Feidias nevdýchol život. Pána Olympu, v Homérovi ešte ľudsky hriešneho, naplnil mravnou čistotou. Diova dôstojná tvár prezrádzala prísnosť, ale aj dobrotivosť a spravodlivosť. Na tróne sedel v pokojnej, no slávnostnej póze a s vencom olympijského víťaza na hlave predstavoval presne to, čo mal: zvrchovaného vládcu bohov a ľudí. Cez ľavé rameno mal Zeus prehodený zlatý plášť posiaty palmovými lístkami, v pravej ruke držal dvojmetrovú sochu bohyne Niké, ľavou sa opieral o vysokú, drahokamami vykladanú barlu heladónikov, na ktorej sedel posvätný orol. Ako oslavu Diovej veľkosti, nohy trónu niesli štyri tancujúce Niké, bočné operadlá zdobili dve sfingy, tri pôvabné Charitky a tri Hóry, bohyne ročných období. Ďalšia výzdoba trónu velebí Grékov, najmä v spojitosti s grécko-perzskými vojnami. Na tróne boli vytesané scény bojov kentaurov s Lapitmi, ako symbol víťazných bojov Grékov s barbarmi. Symbol jednoty Grékov predstavovali hrdinské činy dórskeho Hérakla a aténskeho Tésea. Na podnožke trónu boli výjavy z bojov s Amazonkami, ktoré podľa legiend obkľúčili Atény a Gréci ich porazili a zahnali – tak ako Peržanov. Na tróne boli zobrazení aj ôsmi pretekári, ktorí predstavovali osem disciplín vtedajších olympijských hier, ktoré prinášali mier a upevňovali súdržnosť Grékov. Diova socha od Feidia nebola iba zobrazením a symbolom najvyššieho boha Grékov v najväčšom, najdrahocennejšom a najmajstrovskejšom prevedení; to už bol pomník veľkosti a slávy Helady.

Za spoľahlivé určenie doby vzniku najslávnejšej sochy antiky vďačíme skupine nemeckých archeológov, ktorí v rokoch 1954-1955 našli Feidiovu dielňu. Samozrejme, najprv si boli istí len tým, že našli pozostatky akejsi umeleckej dielne. Po niekoľkých nálezoch matríc, tvarom približne zodpovedajúcich komponentom Diovej sochy, zdržanlivo pripustili, že by mohlo ísť o ateliér slávneho umelca, ale až sám majster im oznámil, že kopú správne. Po náleze a zložení jednej čiernej kanvičky si na jej spodnej strane mohli prečítať nápis Feidiú eimi – “Patrím Feidiovi.” Kanvička bezpečne pochádzala z roku 430 pred n. l.

Nálezy matríc nemeckým archeológom umožnili zrekonštruovať pravdepodobný postup Feidiovej práce. Najprv spravil model sochy v skutočnej veľkosti, potom ho rozrezal na niekoľko častí a podľa nich dal urobiť matrice. Podobne zhotovil aj sochu Niké, ktorú Zeus držal v ľavej ruke. Iné nálezy potvrdili prítomnosť a mená jeho pomocníkov. Spomeniem len tých najvýznamnejších: Kolóteos, sochár a cizelér, mal na starosti technickú stránku práce a Panainos, Feidiov brat, bol tvorcom maliarskej výzdoby trónu.